Nezávislé cestovanie má oproti predplateným zájazdom jednu obrovskú nevýhodu: vybavovanie formalít, získavanie víz, predlžovanie pobytu a hľadanie optimálneho transportu môže niekedy pochovať vaše plány v priebehu zopár minút, ak ste na čosi zabudli, alebo ak sa veci začnú uberať nepekným smerom. Teraz, na sklonku pobytu v Južnej Amerike, sa to na nás celé začína valiť. Je najvyšší čas kúpiť si lístky do Strednej Ameriky a najmä do Ázie, Justyna však potrebuje vízum do Kolumbie. Čakanie naňho nás stojí desať drahocenných dní kysnutia v Quito – v momente, keď sa nám míňajú peniaze a ďalšie zastávky si musíme vyberať nanajvýš obozretne.
To najhoršie však ešte len čaká. Kdesi medzi návratom z útulku Santa Martha a vytúženými kolumbijskými vízami zistíme, že z južnej ani strednej Ameriky neexistujú priame letecké spojenia do Ázie. Znamená to, že budeme musieť letieť cez Spojené štáty – veľmi zlá správa! Ďalšie víza, ďalšie stovky dolárov za vybavenie víz. V Quito sa ubytujeme v akomsi hoteli v starom meste; rovnako ako naša cesta, svoj niekdajší optimizmus má ďaleko za sebou. Naša hotelová izba je pokrytá vlasmi a špinou, postele cigaretovým popolom a uteráky nesú stopy po zle vytretých zadkoch. Fakt by som si radšej rozložil stan na hlavnom námestí, len keby tam nebolo toľko prorokov, navracajúcich ľudí na pravú vieru. Napokon si nájdeme iné ubytovanie; pri odchode sa ma úlisná pani opýta: “A čo, nepáčilo sa vám?” “Nepáčilo. Izba bola škaredá a špinavá.” Ak pracujete na takomto mieste a napriek tomu si chcete zachovať sebaúctu, lepšie je na nič sa nepýtať.
Ďalší hostel je už krajší a samozrejme drahší, leží na začiatku novej časti mesta zvanej Mariscal. Práve v týchto miestach pred desiatimi dňami napadli Maríu, jednu z dobrovoľníčok v Santa Martha. Pri lúpežnom prepadnutí nechcela odovzdať svoje veci a tak ju chlap začal mlátiť a napokon bodol nabrúseným šrobovákom do ramenného svalu. Odovzdala.
Počasie v Quito je permanentne pred búrkou; doobeda býva príjemne teplo a popoludní začínajú dlhotrvajúce lejaky, ktoré často končia až nadránom. Quito je takmer na rovníku, ale na druhej strane, aj v nadmorskej výške 2.850 m. Tropické počasie tu príliš nečakajte. Okrem vybavovania víz chodíme na zaujímavé miesta alebo zabíjame čas na internete. Pár kilometrov za mestom prebieha rovník; prísť do Ekvádoru a nenavštíviť rovník, to je ako prísť do Pezinku a nehrknúť si vína. Ekvádor sa samozrejme nedá zahanbiť a turistický rovník je robený vo veľkom štýle: sú tu vedecké pavilóny a planetárium, folklórne súbory omieľajú do omrzenia svoje pesničky a na plochých nohách si čaptajú do tanca. Nad všetkým tróni obrovský kamenný monument, postavený na počesť prvého francúzskeho vedca Charles Marie de La Condamine, ktorý tu v roku 1736 potvrdil polohu rovníka. Môžete si urobiť fotku s každou nohou na jednej strane pologule atď.
Celé to má len jeden malý problém. Rovník prebieha okolo 240 m na sever; prví vedci sa v 18. storočí pekne trhli a zistilo sa to až pomerne nedávno, vďaka GPS; nová poloha bola potvrdená i komplexnými analýzami. Ekvádorská vláda, ktorá vlastní celý turistický komplex, to berie ako provokáciu a skutočný rovník okázalo ignoruje. Situáciu už využili iní podnikavci a 240 m na sever vyrástlo nové turistické centrum, do ktorého smeruje čoraz viac autobusov, plných gringov. Tu je to rovnako patetické alebo ešte horšie, ako na “bývalom” rovníku. Exkurzia vrcholí lacnými trikmi, keď vám ukážu, že voda odteká v umývadle na jednu stranu na severnej, a na opačnú na južnej o dva metre ďalej. Na namaľovanej červenej čiare s označením 0º 00′ 00” zemepisnej šírky postavíte vajíčko na užší koniec zaručene ľahšie, ako kdekoľvek inde na svete. Atď.
Vybavovanie víz sa zatiaľ uberá správnym smerom. Vždy, keď prídeme na konzulát, požadujú od Justyny nové a nové papiere. Napokon však vízum držíme v ruke vďaka neexistujúcim rezerváciám na letenku – moja stará dobrá metóda z Kuby, a dozvedáme sa i dôvody tohto šikanovania. Konzulka nám ochotne prezradí, že diplomatické úsilie poľskej strany o lepšie patnerské vzťahy s Kolumbiu sa rovná imidžu dvoch tlstých uprdených dvojčiat na čele poľskej vlády. Ostáva len dúfať, že voľby, ktoré o dva týždne zmietnu súčasnú poľskú vládu do záchoda, pomôžu aj cestujúcim Poliakom.
Quito bolo vskutku silným zážitkom. Dusivé dni a prudké lejaky, povolebné demonštrácie s jazdnou políciou a slzným plynom, pouličné stĺpy, na ktorých bilboardy formátu A3 ponúkajú vyčistenie trestného registra či už ide o políciu, alebo Interpol, za rozumnú cenu. Quito, to sú pizze a lasagne v hotelovej rešturácii, pouličné násilie hneď za jeho okovanými dverami, múzeum zlata so šialenými pokladmi, rabovanými päť storočí od miestnych domorodých kmeňov. Strávili sme tu viac času, ako nám bolo milé.
18. októbra však napokon sedíme o pol piatej ráno v čakárni autobusovej spoločnosti Panamericana a čakáme zbytočne, pretože Autobus z Peru do Kolumbie havaroval už na ekvádorských hraniciach a zabil jedného z cestujúcich. Pracovník spoločnosti nás však milostivo zavezie na hlavnú cestu na hraniciach slumov Starého mesta, kde máme šancu chytiť autobus na hranice. Pred východom slnka už sedíme natlačení v storočnom pestrofarebnom autobuse a z horských zákrut severnej magistrály nás nutká na ľahké zvracanie.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie
