Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Na brehu zatiaľ junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva.
Hlavná poľská otázka znie takto: Stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné?
Prekliate dilemy povstaleckého romantizmu!
Rok po leteckej havárii v Smolensku poskytol Poľsku zaujímavú lekciu spoločenských zvratov.
Všetko začalo tak dojímavo: hodinu po nešťastí sa pred prezidentským palácom vytvára spontánny smútočný dav, ktorý zjednotil cudzích ľudí bez ohľadu na názorové rozdiely. Krátky okamih jednoty.
Potom už bolo len horšie.
Pouličné modlitby cez amplión proti zradcom národa. Kríž, ktorý sa zmenil na politickú zbraň. Šepot o hmle a výstreloch. Výkriky, konflikty, nepokoje.
Ráno 10. apríla 2010 nestojím v Smolensku pri dymiacich troskách prezidentského Tupoleva: kráčam varšavskými ulicami a pozorujem dav zdezorientovaných ľudí, ktorý stojí mlčky pred prezidentským palácom a zapaľuje prvé sviece za 96 obetí.
Smolenská tragédia, to je aj lekcia spoločenských javov a medzinárodnej politiky. Úprimnej sústrasti a spolupatričnosti. Politických ambícií, nepokoja, fanatizmu.
Zima vo Varšave: krátke, sychravé dni, počas ktorých vládne severské prítmie. Žiarovky svietia od rána do večera a statív sa zíde i na pravé poludnie.
Varšavčanom zima nijako neprekáža. V baraniciach a galošiach prekračujú odmäk, jazdia na bicykloch a popíjajú v závetrí hlavnej stanice. Letné dievčatko z pouličnej steny si naďalej trhá lupienky: prawda, či neprawda? Dokonca aj pávy v kúpeľnom parku sa tvária, akoby nič!
Treba sa prispôsobiť. Zabudnutie nájdem vo farbách a tvaroch na uliciach: antidepresíva veľkomesta.
Varšava od roku 2008 do leta 2010.
Mesto, keď sa zobúdza, zaspáva, stojí v dopravných zápchach. Zabáva sa a smúti. Ulice sa menia spolu s nami, nebadane prechádzame vlastnými krivkami vývoja a úpadku.
Šošovka zatiaľ láme lúče do núl a jedničiek ako nemý svedok okolitého hmýrenia, vyťahuje scény každodennosti do farieb, tvarov, vnemov.
Vyberám detaily ulíc a zliepam z nich nanovo celok, len s upraveným kontrastom vo vysokom rozlíšení.
Vystupujem v nepríjemnom podzemí varšavskej hlavnej stanice. Smradľavý maďarský vlak náhle opäť zmizol v jednom z tmavých tunelov. Pristúpila ku mne mladá počerná žena s nadváhou.– Ratuj ma, Pánko, dnes som ešte nejedla. – Odpáľ.Žena hrozivo natrasie sukne a zmizne. Zhľadúvam svoju batožinu, vyložím si na chrbát ruksak a cestou míňam mladú počernú ženu s nadváhou.– Ratuj ma, Pani, dnes som ešte nejedla. Dedko si vzdychne a ukáže pomaranč, babka vyloví z kabelky lepeniak.– Peniaze nemáš? Vydrapne pomaranč a lepeniak, ktorý hneď vyhodí do koša.– Kurvy staré lakomé.