Po páde komunizmu sa situácia Rómov podstatne zhoršila a tí rumunskí začali hromadne utekať do okolitých krajín.
Pár stoviek z nich sa ocitlo až v Poľsku a ich interakcie s bielou väčšinou začínajú pomaly naberať obrátky. Fotoreportáž z mesta Vroclav, v ktorom sa nachádzajú dva tábory kočovných Rómov z Rumunska.
Rómom sa prestalo dariť, odkedy rumunský diktátor Ceauşescu narafičil svoju popravu a utiekol z krajiny. A vroclavská radnica teraz nevie, čo si s nimi počať.
Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Na brehu zatiaľ junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva.
Hlavná poľská otázka znie takto: Stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné?
Prekliate dilemy povstaleckého romantizmu!
Rok po leteckej havárii v Smolensku poskytol Poľsku zaujímavú lekciu spoločenských zvratov.
Všetko začalo tak dojímavo: hodinu po nešťastí sa pred prezidentským palácom vytvára spontánny smútočný dav, ktorý zjednotil cudzích ľudí bez ohľadu na názorové rozdiely. Krátky okamih jednoty.
Potom už bolo len horšie.
Pouličné modlitby cez amplión proti zradcom národa. Kríž, ktorý sa zmenil na politickú zbraň. Šepot o hmle a výstreloch. Výkriky, konflikty, nepokoje.
Ráno 10. apríla 2010 nestojím v Smolensku pri dymiacich troskách prezidentského Tupoleva: kráčam varšavskými ulicami a pozorujem dav zdezorientovaných ľudí, ktorý stojí mlčky pred prezidentským palácom a zapaľuje prvé sviece za 96 obetí.
Smolenská tragédia, to je aj lekcia spoločenských javov a medzinárodnej politiky. Úprimnej sústrasti a spolupatričnosti. Politických ambícií, nepokoja, fanatizmu.
Popíjanie pred obchodom je dôležitý rituál, ktorý má v Poľsku svoje stanovené pravidlá a presný názov: „vypiť pod sklepem.“
S našim obracaním krígľov v zasmradených krčmových pivniciach sme v menšine. U susedov prevláda kultúra dvojitých hrubých ponožiek v robošských bagančiach, ktoré pomaly primŕzajú k pľuvancom pred vchodom do miestnej samoobsluhy. Zatiaľ čo v slovenských a českých pajzloch značkujú cestu k toaletám ovracané schody, poľským predavačkám zo samoobsluhy stačí v podstate každý večer vyfénovať neďaleké kríky.
Lublin je krásny, starobylý, ošarpaný. Metropola dokonale zabudnutého regiónu sa úspešne bráni rekonštrukcii – niežeby sa o ňu ktokoľvek pokúšal. Úzke lubelské ulice si vďaka tomu udržiavajú neuveriteľne silnú atmosféru, v ktorej takmer cítiť vôňu predvojnových nedeľných obedov a bielizne vyvesenej v tmavých ošarpaných dvoroch. V Lubline je málo turistov, zato množstvo študentov a vibrujúcich farieb mesta plného života.
Lubelské vojvodstvo však ponúka ešte oveľa viac. Nádherné mestečko Zamość, či zabudnuté dedinky uprostred hlbokých borovicových lesov. Turistickú infraštruktúru skvele nahradí pohostinnosť miestnych.
Prvoplánový pohŕdavý postoj mnohých Slovákov k Poliakom mi najviac zo všetkého mi pripomína Dostojevského. Oravský šofér pred mojimi očami vyhodí z plného autobusu batožinu poľských pasažierov, aby mali miesto slovenskí, ktorí prišli neskôr: Poľaci nech idu pešo, alebo do riti.
A čo tak povedať vzdelanému Slovákovi, ktorý sedí oproti mne v bratislavskej kaviarni a pri svojej pýriacej sa poľskej manželke mi vysvetľuje, že poľské produkty by nechcel ani zadarmo? Po desiatich rokoch manželstva nedokáže vykoktať po poľsky ani jedinú vetu a je na to hrdý (Poľka hovorí po slovensky plynulo).
Patria k najstarším v Európe. Po stovkách miliónov rokov z nich zostali len mierne pahorky a úžasné nálezy prvých pozemských živočíchov. Také sú aj dnes: zabudnutý región juhovýchodného Poľska, jedinečný a s tradičným spôsobom života.
Tichý kláštor na Lysej hore (Łysa Góra) stojí uprostred pralesa národného parku. Tento kraj ešte skrýva husté jedľové lesy, malebné kopanice a lesné zemľanky s hrdzavými pozostatkami druhej svetovej vojny. Príďte na jar: priateľskí roľníci vám predajú kilo jahôd za pár drobných, priamo z konského povozu.
