Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
Národné špecifiká chľastania je téma rovnako dôležitá alebo dôležitejšia, ako národné jedlá.
Čo nás rozdeľuje, čo nás spája
O poľskom chľastaní sa už popísalo kadečo. Jeho intenzita je legendárna a často sa používa ako svetlý príklad, kedy ľudská duša pri honbe za šťastím prekonáva každé hranice. Ja osobne som v pochvalách veľmi zdržanlivý. Po dvoch rokoch života na úpätí Chočských vrchov ma poľskí alkoholici nerozhádžu. Jedna vec je piť hektolitre vodky – v tom Poliakov prekonávajú Rusi, doťahujú sa i Fíni. Druhá vec je nalievať sa od malička denaturátom, či prežiť noc v záveji, a zobudiť sa až po náraze radlice snehovej frézy, s 20 polámanými kosťami. Podrezané hrdlo z krčmovej bitky si dať zašiť opitým bratom, ktorý to urobí krikľavočervenou niťou, cikcakovým desaťcentimetrovým stehom. Všetko toto a oveľa viac nájdeme v malebných slovenských dedinkách na hraniciach Oravy a Liptova.
Napriek tomu existuje v Poľsku istá exotická odlišnosť, ktorá ma dlho znepokojovala. Vedel som, že čosi tu nie je s kostolným poriadkom, ale bola to taká očividná súčasť tunajšej každodennosti, že celkom unikala mojej pozornosti.
Nuž, tradičný poľský pijan neobľubuje krčmy. Ak si môže vybrať, nikotínové fúziky si radšej omočí v závetrí pri útulnom obchodíku s potravinami, pekne postojačky v kruhu svojich kolegov. Krčmy sú dnes v Poľsku celkom bežné, v malých mestách ich je však oveľa menej ako u nás a na dedinách prakticky neexistujú. Veľkomestské krčmy sú zase štýlovejšie, určené pre zhýralú mládež a biznismenov. Skutočné pajzle, bez akých si život na Slovensku a v Čechách nedokážeme predstaviť, sa ujímajú veľmi pomaly. Na rozdiel od ovracaných schodov, ktoré u nás značkujú cestu k zapáchajúcim toaletám, poľským predavačkám zo samoobsluhy stačí v podstate každý večer vyfénovať neďaleké kríky.
Pajzloobchod ako sociálna inklúzia
Nech sa na poľské uprednostňovanie obchodu pred krčmou pozerám, ako chcem, jeho spoločenskému čaru sa dá ťažko odolať. Najčastejšie ide o špecifický druh obchodu s potravinami, čistú, hoci nám neznámu rasu: pajzloobchod. V kolektívnom vedomí poľského národa nesie honosný názov monopolový.
Popíjanie pred obchodom je dôležitý rituál, ktorý má svoje stanovené pravidlá. Všade v Poľsku sa nazýva rovnako: „vypiť pod sklepem.“ Druhá vec je, že rovnako chľascú Litovčania, Lotyši, Estónci, Rusi či Ukrajinci, od Poľska až po bývalý Sovietsky zväz. Vlastne takmer musíme kapitulovať: so svojím obracaním krígľov v zasmradených krčmových pivniciach sme v menšine. U susedov prevláda kultúra dvojitých hrubých ponožiek v robošských bagančiach, ktoré pomaly primŕzajú k pľuvancom pred vchodom do miestnej samoobsluhy.
Pajzloobchod vždy budí dojem malých rodinných potravín, ale keď tam už vojdete, tento dojem stratíte. Nájdete tu vskutku nejaké potraviny a zmiešaný tovar, ale hlavným predajným artiklom je časť s chľastom a zákazníkmi sú – miestni štamgasti. Pajzloobchod najlepšie spoznáte podľa postávajúceho hlúčika občanov, ktorí si práve odbehli na nákup a vrátia sa domov za tri hodiny, podľa možnosti aj bez nákupnej tašky. Popíja sa najmä v skupinkách – ak je účastníkov príliš málo, nedosiahnu dostatočnú finančnú silu; ak ich je príliš veľa, začnú priťahovať pozornosť vedúcej a policajtov. Traja až piati je ideálny počet: ľahko sa dá dohodnúť, zložiť na rundy a spravodlivo si vypiť.
Pajzloobchod väčšinou nevzniká z vôle majiteľa. Stáva sa ním v atmosfére úpadku alebo aspoň nedostatku. Svoj vytúžený malý biznis otvárate s naivnými plánmi na rozširovanie ponuky, za pol roka však na susednej ulici otvoria supermarket a k vám sa začínajú trúsiť už len páni s trojdňovým strniskom, ktorí si nekúpia čerstvé uhorky a vždy majú drobné. Neočakávajú široký výber dámskych vložiek, ale solídnu ponuku lacného chľastu a chápavú vedúcu s dobrým srdcom, ktorá s platením počká do desiateho. Po čase začnú postávať pred dverami – ak vám vadí, že odháňajú slušných zákazníkov, do niekoľkých týždňov bez nich skrachujete. Ak vám nevadia, postupne im prispôsobíte ponuku a dámske vložky nech berie čert. Ich štamgastami sú teda miestni členovia klubu anonymných alkoholikov, ale tak naozaj poslúžia každému. Pristavia sa psičkári na niekoľko deci, gymnazistky si prídu kúpiť zmrzlinu a ich spolužiaci cigarety. Mladí vlci popíjajú obďaleč pivo, gánia na okoloidúcich a plánujú návštevu posilňovne.
Ako to vidia oni
Keď som si uvedomil, aký fascinujúci je fenomén vypitia pod sklepem, túžil som zistiť viac. Zaujímali ma vnútorné mechanizmy života pri pajzloobchode. Čosi, čo je úplne cudzie bežnému Slovákovi vychovanému na orosených desiatkach a špinavých pivných trúbkach. Moji poľskí kamaráti však nič nevedia: pred obchodom nikdy nepopíjajú a téma im je cudzia.
Jedného večera však pijeme značkové pivo v lone mestskej prírody a jastríme do tmy po očných bielkach mestských policajtov. Tu sa z kríkov vynorí tieň nejakého pána Vojtka: prosí nás, pánov, o päťdesiat grošov, ktoré mu akurát chýbajú do fľaše vína. Pán Vojtek (21) nás pozýva do svojej spoločnosti tu neďaleko, ktorá postáva pri zadnom vchode do večierky. Moji kamaráti z lepšej spoločnosti rezolútne odmietajú, pán Vojtek sa však nedá odradiť a ochotne sa so mnou dá do reči. Vysvetľuje: do krčmy nikdy nechodí, je draho. Pivo štyri zlatky, vodka – ani sa nepýtaj. V skurvenej Varšave raz toľko. Krígeľ krígľom, ale jemu stačí plechovka MOCNEHO za zlatku päťdesiat, ktorá ukrýva osem percent alkoholu a nejaké drobné. Okrem toho, pokračuje pán Vojtek (21), v krčme smrdí od potu a cigariet, vonku je čerstvý vzduch.
A napokon, obchod má obrovskú výhodu. Pošle ťa žena pre žemle, ideš ochotne. Cestou zavoláš suseda – venčiť psa. On švagra od vedľa, dohodnúť sa na zváranie. Už ste traja, každý má dôležité poslanie. Keď postávate pri obchode, okoloidúcu papuľnatú svokru ľahko uzemníš: čakáš predsa na žemle. Hneď nato ide z roboty susedova žena, ale on len venčí psa. Švagor dosvedčí, že žiadne chľastanie, ale plánujú dátum, kedy pôjdu zvárať. Celá ulica to vidí. Vďaka obchodu máš čisté ruky a svoju tretinku fľaše spolu s žemľami. Pán Vojtek rozkladá rukami: do krčmy chodia len ožrani! Žena by si hneď myslela, že začína bezuzdné pitie – a pri obchode ťa ochránia žemle. Ožran by tu ani len nevydržal stáť. Tu je miesto len pre mužov s misiou.
Postávanie pred pajzloobchodom môžu kritizovať len tí, ktorí ho nikdy nevyskúšali. Fúzatý pán Bartek je sused odvedľa a jedného dňa mi pri nedeľnom nákupe v búdke vysvetlí ďalšie výhody: široký výber nápojov. V krčme sa nám o takej ponuke môže len snívať. Pán Bartek (54) patrí medzi náročných zákazníkov a vedúca, pani Mariola (49), musí vybrať niekoľko druhov, kým splní jeho nároky. Na sklenenej fľaši obézna slečna nehanebne otŕča farebné holé cecky a etiketa nesie lživý nápis: Víno. Vnútri je však skysnutá ovocná šťava s cukrom a príchuťou liehu. Pani Mariola následne dôležito zapíše nákup do veľkej knihy a pán Bartek svoj výber potvrdí podpisom (bezhotovostný úver).
Pán Bartek má na našej ulici povesť suseda, ktorý svoju žiadostivosť udrží na uzde len zriedkavo. Dnes to istotne nebude. Rutinóznym buchnátom po sklenenom dne odrazí plombu a s pôžitkom otvorí ceckatú fľašu. Vôňa skazeného ovocného riedidla ma dosiahne aj za dverami a sledujem zamračenú pani Mariolu (49), ktorá pána Bartka (54) nemilosrdne vyšmarí na mráz, ku kolegom. Čo je veľa, to je veľa. Búda pani Marioly nie je predsa nijaká krčma, ale supermarket. Netrpezlivosť pána Bartka je potrestaná i nesúhlasným šomraním jeho spoločníkov. Presunú sa ku zadnej strane búdy, čo najďalej od Zákazu pitia alkoholických nápojov v priestoroch obchodu a jeho blízkom okolí. Pani Mariola sa totiž teší autorite a zbožňovaniu, ktoré nemá nič spoločné s prízemnými telesnými pudmi.
Kapitulácia
V poľskej spoločnosti je fenomén pajzloobchodu vnímaný so zmiešanými pocitmi. Dnes musí odolávať škodlivým cudzím vplyvom krčiem a barov; správni chlapi pomaly vymierajú a nové generácie holdujú skôr herným konzolám, marihuane a automatom. Mestskí policajti sľubujú pokuty štamgastom aj majiteľom, človek sa už pomaly bojí aj sadnúť si po niekoľkých deci za volant. Na internetových fórach začínajú na pajzloobchody útočiť dokonca aj skupiny fanatických pivárov, ktorí považujú pitie nových exkluzívnych druhov piva v takýchto podradných priestoroch za osobnú urážku.
Úpadok inštitúcie pajzloobchodov je však veľmi pomalý a nanajvýš neistý. Sú univerzálnejšie a lacnejšie ako krčmy, pričom nekazia deti o nič viac. A navyše, kúpite v nich čerstvé žemle (teda aspoň občas). Vypiť pod sklepem, to je viac ako bezduché chľastanie: zostáva súčasťou neskazenej romantiky poľského vidieka, ešte jeden alternatívny odraz nášho vlastného sveta a tradícií.
