Prečo Poliakmi pohŕdame, a prečo nás oni môžu mať radi.
Britské ostrovy, centrum slovanskej vzájomnosti
Ostrovy poskytovali pred pár rokmi dobrý pohľad na vlastnú kultúru – dala sa porovnávať s inými národmi, ktoré tu pracovali vedľa seba a slovenská bola natoľko početná (významne prevyšovala českú), že bola na jednej úrovni so Španielmi alebo Talianmi. Práve tu som mohol sledovať a počúvať prierez tých produktívnych obyvateľov našich krajov, ktorých som doteraz nanajvýš míňal na prechodoch pre chodcov a vo vagónoch rýchlika Gemer.
Počúvam ich inak, ako oni sami seba: chladný, vykorenený spoločník, ktorý hovorí ich jazykom a reaguje na ich kultúrne symboly. Nie je to pocit nadradenosti, ale inakosti: sledujem našu povrchnú každodennosť, ktorá už nie je tak úplne moja. Je to zvláštny pocit, pretože väčšina krajanov ma prijíma medzi seba okamžite a bezpodmienečne, a ja som pri tom v rozpakoch; neviem, čo z toho vzíde.
Slováci na Ostrovoch vyrábajú minienklávy slovenskosti, v ktorých sa zdieľajú domáce klobásy a fľaše vodky. Premieľajú sa s niektorými ďalšími minienklávami, iné ignorujú. Často sa pohybujem medzi tou slovenskou a poľskou, ktoré udržiavajú dobré vzťahy, ale začínam si všímať drobné rozdiely. Pre obe som mierne podozrivý, pretože sa dobre integrujem s miestnymi a neprejavujem národnostné preferencie. Čo je však prekvapujúce, pre slovenskú som podozrivejší, ako pre poľskú. Keďže rozprávam po poľsky plynule a bez prízvuku, Poliaci ma okamžite prijali za svojho, hoci väčšina si Bratislavu hmlisto zaraďuje kdesi za svoje južné hranice. Niektorých Slovákov fakt, že sa s Poliakmi rozprávam rovnako dôverne, zaráža.
Nikto mi nenaznačuje, že by som mal rozprávať výlučne po slovensky, alebo okatejšie dávať najavo svoju sociálnu identitu. Nie je to ako stereotyp „Slováka-zradcu“, ktorý vystúpi z Pendolína na pražskej stanici a začne lámať češtinu. Sú to len útržky, malé detaily, ktoré si je ťažké všimnúť. O zaujímavých miestach v Poľsku rozprávam rovnako často, ako o slovenských. Poľskú kultúrnu scénu poznám rovnako dobre, ako českú a slovenskú. Slováci sa čudujú. Poliakom stačí zo žartu spomenúť kvalitu ich ciest a začnú sa pretekať v súhlasných nadávkach; keď raz medzi Slovákmi poznamenám, že na poľskej strane je príroda zachovanejšia, spôsobím tým nevôľu. Zvláštne pritom je, že Slováci vedia o poľskej prírode neporovnateľne menej, ako Poliaci o slovenských cestách, nemôžu preto porovnávať.
Po návrate do strednej Európy začínam čoraz viac sledovať naše vzájomné vzťahy, postoje, predstavy. Stretávam Slovákov, ich poľské manželky, cestujem vo vlakoch s Poliakmi a ich slovenskými priateľkami. Výsledok možno zhrnúť do jedného prekvapivého slova: nerovnocennosť. Vzťah Poliakov k Slovensku a Slovákom najčastejšie osciluje od zle skrývanej nevedomosti po habkanie v rozdieloch medzi slovenským a českým, až k nadšeniu z našich hôr, piva a pohostinnosti. Šedý priemer: pozitívny obraz malej krásnej krajiny, ktorej západné hranice zrejme končia kdesi pri Tatrách (alebo to bolo pred Prahou?).
Slováci o Poľsku: počnúc mýtom lacnej krajiny s blšími trhmi, cez zaostalú perifériu Európskej únie, končiac morálnym profilom podradných šmelinárov. Zlatý stred: v lepšom prípade nezáujem, v horšom – pohŕdanie. Prenikanie našich kultúr, či už na úrovni všednej každodennosti, medziľudského dialógu alebo umenia, je pritom na oboch stranách minimálne.
Ako uraziť Poliakov
Naše vlastné predsudky skvele vyjadruje poľská nadávka „pšia krev“ o ktorej mnohí Slováci a Česi veria, že znamená pre Poliakov smrteľnú urážku. Ak chcete ukázať, čo si myslíte o takom Poliakovi, stačí naňho zakričať Pšia krev a je to.
Pšia krev má čosi do seba. Len som nikdy nevedel, čo, pretože na Poliakov nikdy nefungovala. Naozaj som sa snažil, vyskúšal som ju takmer všade (z bezpečnej vzdialenosti) a jej jediným následkom bývali nechápavé pohľady. Príbeh Pšej krvi sa pre mňa skončil u istého varšavského študenta jazykovedy, ktorý mi ju ukázal v slovníku z 30-tych rokov. Vraj znamenala čosi ako „do čerta“. Je to veľmi poučná pointa, pretože ukazuje, že naše predstavy o Poliakoch sú aspoň v niektorých aspektoch staré minimálne 80 rokov (a už aj vtedy boli scestné, lebo ako možno niekoho uraziť nadávkou „ty do čerta?“).
Slovenské stereotypy sa veľmi podobne opierajú o nedávnu historickú skúsenosť, ale takú selektívnu, že sa skladá len zo zmätených a nepochopených útržkov toho, čo sa u našich susedov kedysi dialo. Poukazuje to na fakt, že medzi Slovákmi a Poliakmi existuje akási kultúrna a informačná bariéra, ktorá sa ruší len veľmi pomaly, i napriek 500-kilometrovým hraniciam a stredoeurópskej integrácii.
Najviac spomienok čerpáme z 80-tych rokov. Poliaci cestovali na Slovensko s tovarom, ktorý bol u nás inak nedostupný a Slováci mali Poľský inštitút, ktorý ponúkal zakázané zahraničné myšlienky. S falšovanými kazetami, texaskami a poľskými pionierskymi tábormi fungovala intenzívna kultúrna výmena, ktorá sa už nikdy potom nezopakovala. Oba národy mali možnosť nazrieť za svoje hranice a spraviť si kolektívny úsudok: Poliaci o priateľskom a prosperujúcom Československu ktoré má dostatok základných tovarov a služieb, krásnu prírodu a zaujímavú kultúru. My – o chudobnom a večne nespokojnom Poľsku ktorého obyvatelia žijú na jahodovej polievke a šmeline. Jedným slovom, pšia krev.
Slovenská pocta Dostojevskému
Všetko, čo sa udialo odvtedy, je v našom kolektívnom vedomí len útržkovité, najčastejšie v podobe bulvárnych informácií z médií. Spomínané stereotypy sa nijako výrazne nevyvíjajú, hoci sú nielen smiešne, ale aj archaické. Naďalej je však zarážajúce, prečo sa v tomto vzťahu zdajú Poliaci ťahať za kratší koniec. Nevedieť rozlíšiť medzi Slovenskom a Českom je hlúpe, trápna bola aj poznámka Jaroslava Kaczyńského po našom prechode na euro, že viac svetiel vidieť z nočného lietadla naďalej na poľskej strane. To však nič nemení na maximálne pozitívnom vzťahu Poliakov k Slovákom – podľa posledných prieskumov sme ich druhý najobľúbenejší národ (49 % opýtaných), hneď po Čechoch (51 %). Tradiční poľskí „miláčikovia“ Američania pritom získali len 43 % sympatií. Kaczyńského výrok si navyše slovenské médiá ani nevšimli, hoci poľské ho za to doslova rozniesli na kopytách. Papuľnatí poľskí novinári mu okamžite pripomenuli, že na slovenskej strane hraníc sú najmä národné parky a rezervácie, kým na poľskej – upadajúce banské mestá.
Prvoplánový pohŕdavý postoj mnohých Slovákov k Poliakom je oproti tomu jednoducho zarážajúci. Najviac zo všetkého mi pripomína Dostojevského, ktorý ich vo svojich dielach zosmiešňuje často iracionálnym až primitívnym spôsobom. Dlho som si bol istý, že ide o zvláštnu formu mojej vlastnej citlivosti. V Poľsku som sa stretával s toľkými prejavmi náklonnosti len preto, že som Slovák, až mi bolo hlúpe doma denne počúvať posmešky liptovských štamgastov smerom k poľským turistom. Zmes nevedomosti a pohŕdania nás navyše nemusí prekvapiť u oravského šoféra, ktorý pred mojimi očami vyhodí z plného autobusu batožinu poľských pasažierov, aby mali miesto slovenskí, ktorí prišli neskôr: Poľaci nech idu pešo, alebo do riti. Čo však povedať vzdelanému Slovákovi, ktorý sedí oproti mne v bratislavskej kaviarni a pri svojej pýriacej sa poľskej manželke mi vysvetľuje, že poľské produkty by nechcel ani zadarmo? Po desiatich rokoch manželstva nedokáže vykoktať po poľsky ani jedinú vetu a je na to hrdý (Poľka hovorí po slovensky plynulo).
Neskôr som začal zisťovať, čo nám vadí na Poliakoch. Istý živnostník mi napríklad prezradil, že Poliaci ho pravidelne oberajú o zákazníkov. To isté tvrdia tatranskí autobusári, ktorým berie prácu lacnejšia a kvalitnejšia konkurencia spoza hraníc. Iný odborník na ekonomiku mi to spresnil analýzou, že Poľsko sa i so svojimi lacnými produktmi rúti do červených čísel a len si kazí svoju i tak podradnú reputáciu. Svoje tvrdenia mohol podložiť veľmi presnými údajmi z Internetu, ktoré sa mu len práve teraz nepodarilo nájsť. Pri tej príležitosti sme však aspoň zistili, že firma ktorej je zamestnancom, je už tri roky kótovaná na varšavskej burze a Poľsko (na rozdiel od Slovenska) si zachovalo hospodársky rast aj počas celej hospodárskej krízy.
Vskutku, naša predstava o Poliakoch ako obchodníkoch s lacnými nekvalitnými výrobkami je rovnako zažitá, ako stereotyp mestečka Nowy Targ blízko slovenských hraníc – často jediného miesta, ktoré väčšina z nás v Poľsku navštívila. Blší trh v Nowom Targu nám pomohol vytvoriť si podvedomý kolektívny názor na celý 40-miliónový národ. Druhá vec je, že v jeho okolí je množstvo krásnej prírody a zaujímavostí, to už však Slovákov nezaujíma (máme predsa vlastné). Poliaci však majú aj iné muchy – stretneme ich takmer všade, sú zvedaví, často hluční a vždy priebojní. A také my nemáme radi.
Ak mám prispieť svojou troškou do mlyna aj ja, na Poliakoch mi najviac vadí, že sú na všetko tak prekliate zvyknutí. Takmer vždy, keď bývam svedkom nášho pohŕdavého správania, reagujú zhovievavo, akoby ani nič iné nečakali. Pšia krev! Aspoň medzi sebou by sa mohli posťažovať, ale na ich turistických fórach čítam len príspevky typu slovenská recepčná bola trochu nepríjemná a čašník si nás celý týždeň nevšímal, ale výhľad bol výborný a hotel určite odporúčam. Je dobré mať takú pšiu krev vždy poruke. Dá sa u nej lacno nakúpiť a keď treba, môžeme si hoci kopnúť.
Ak som mal ešte akékoľvek pochybnosti o našich vzťahoch, deti ma odzbrojili. Tak ako jedenásťročné dievčatko vo východných Beskydách, ktoré ma pozorovalo pri rozhovore s mojimi poľskými hosťami, aby si na konci výsmešne uľavilo. Pozrime sa, aký z neho pán Poľak. Deti sú predsa lakmusový papier našich krčmových predsudkov, kuchynských debát a latrínových stonov. Pri špeciálnom prieskume v školách žilinského kraja, zameranom na vzťah detí k našim susedom a národom EÚ, skončili Poliaci na piatom najhoršom mieste. Slovenské deti majú radšej ešte aj takých Fínov, možno preto, že nikdy nijakého nevideli. Ešte šťastie, že poslední skončili Maďari – o nich vedia žilinskí žiaci aspoň z rozprávania svojich regionálnych lídrov.
