Pri príprave svojej knihy o vojne na Donbase som skúmal jeden dôležitý moment: ako sa vtedy na východe začínalo bezprávie. Bolo to presne takto pred piatimi rokmi – Putinovi zelení mužíci práve začínajú obsadzovať Krym a hneď potom sa začne otriasať spoločenský poriadok donbaských baníckych miest.
Je to nesmierne poučný a desivý scenár. Ľudia na východe uverili, že kyjevský majdan ich čochvíľa oberie o ich ruskú kultúru a jazyk, a že hordy ukrajinských fašistov sa lačne vrhnú na ich ženy a deti. A tak najprv len protestujú, no v marci 2014 sa už na uliciach mlátia štítmi a zbraňami ukoristenými od polície. Potom sa objavujú prvé samopaly, potečie krv a potom to všetko vypukne aj vo vašom meste.
Ten príbeh ukazuje, ako sa bežné, hoci intenzívne protesty dokážu s malou vonkajšou pomocou zmeniť na násilné strety, potom na ozbrojené zrážky a neskôr – na plnú vojnu s ťažkými zbraňami a tisícmi obetí. Tak čo, ešte stále sa vám zdajú akýsi penzisti mávajúci vlajkami pod Leninovou sochou strašná nuda?
Takto vyzeral jeden z posledných stretov malej skupinky proukrajinských demonštrantov a obrovskej presily tých proruských v Luhansku. Vyzerá to trochu desivo, ale stále išlo o relatívne pokojnú situáciu bez násilia. Potom už bude len horšie.
Tento pochod sa udeje v Donecku o šesť týždňov neskôr a jeho účastníci sa po útoku proruských síl už do svojho cieľa nikdy nedostanú.
Ale vráťme sa k najdôležitejšej otázke: aká vplyvná skupina môže mať záujem na eskalácii napätia a na konflikte Donbasu so zbytkom krajiny? Možno malá pomôcka – máme ich aj doma, a nie je to pre našu krajinu ani trochu dobrá správa.
Nuž, sú to oligarchovia. To oni všetky protesty na východe Ukrajiny od začiatku platili a organizovali – prečo, to zistíme v knihe. No v istom momente zistili, že ich vlastní robotníci a oní penzisti s vlajkami pod Leninovou sochou už nepočúvajú ich, ale niekoho úplne iného.
Morálne ponaučenie aj pre našu krajinu preto znie, že záujmy mocných, sebeckých a bezohľadných ľudí dokáže vždy zneužiť niekto, kto je ešte mocnejší a bezohľadnejší – totiž, cudzie štáty. Presne takto to prebehlo na Ukrajine. Ruské tajné služby dokážu majstrovsky využívať slabosti svojich cieľov vo svoj prospech. A tak v istom momente jednoducho prevzali od miestnych oligarchov relatívne pokojné protestné zhromaždenia a rozdali im strelné zbrane.
Takto sa robí hybridná vojna.
Svoje malé špinavé tajomstvo mi priznali oni sami: niekdajší politici a biznismeni Donbasu, ktorí to celé začínali – samozrejme, len tí, ktorí dožili až do nášho stretnutia vo vojnovej zóne. Ich príbeh rozpoviem vo svojej knihe už o niekoľko týždňov, a nebude to nič pre ľahké žalúdky.
A čo presne sa dialo v týchto dňoch pred piatimi rokmi na uliciach Donbasu? Je to veľmi zaujímavá otázka, hoci propaganda Ruska aj Ukrajiny na oboch stranách frontovej línie sú doteraz také intenzívne, že pochopiť mi to trvalo niekoľko mesiacov intenzívnej analytickej práce. Pokúsim sa to ukázať nabudúce.
Mimochodom, titulný obrázok zachytáva útok separatistických jednotiek na administratívnu budovu jedného z donbaských miest (pravdepodobne Luhansk alebo Kramatorsk) v apríli 2014. Dostal som ho pred dvomi rokmi v anonymnej emailovej správe. Pevne verím, že fotograf sa teraz nezačne domáhať autorských práv.
