Raz o ňom porozprávam: o stáročnej hutníckej tradícii, nemeckom vyhladení obrovskej židovskej komunity. O komunizme a modernom úpadku.
Dnes však len odrazím zámok na vodnej veži, vyleziem po hrdzavom rebríku až na strechu a pomaly odtiahnem príklop.
Mesto mám ako na dlani. Tiché ulice, ruiny hutníckeho veľkozávodu a chátrajúca železničná stanica – útulok bezdomovcov. Sychravý sneh padá na plechové dno veže, pokryté mŕtvolkami holubov.
Zima vo Varšave: krátke, sychravé dni, počas ktorých vládne severské prítmie. Žiarovky svietia od rána do večera a statív sa zíde i na pravé poludnie.
Varšavčanom zima nijako neprekáža. V baraniciach a galošiach prekračujú odmäk, jazdia na bicykloch a popíjajú v závetrí hlavnej stanice. Letné dievčatko z pouličnej steny si naďalej trhá lupienky: prawda, či neprawda? Dokonca aj pávy v kúpeľnom parku sa tvária, akoby nič!
Treba sa prispôsobiť. Zabudnutie nájdem vo farbách a tvaroch na uliciach: antidepresíva veľkomesta.
