Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Spomienky hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy. Pri rieke si to sotvakto všimne. Junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva. Vybetónované nábrežie hľadí na mestskú časť Praha akoby nič, na jej zelené brehy a kostolnú vežu.
Naokolo sa zatiaľ dejú veci. Na Novom svete dav požiera tribúnu. Na zástavách vlajú kotvy, penzisti vedú reči a pri hrobe neznámeho vojaka klopkajú podošvy neznámych vojakov. Prechádzam sa po meste a Povstanie mi vŕta v hlave. Je všade. Neprívetivé mesto, v ktorom ma hneď rozbolia nohy, a to som sa ešte nikam nedostal. Široké bulváre, komunistické budovy, všade na nich pomníky a tabuľky.
Varšavské povstanie sa v meste vynára v pravidelných časových úsekoch a vždy naberá iné podoby. Desať rokov som o ňom ledva vedel; bolo tu, ale míňali sme sa, gúľajúc pri tom znudene očami. Napokon však musí jeho pátos pocítiť aj cynický Slovák žijúci vo Varšave, pretože chodiť po uliciach tohto mesta a nevedieť o Povstaní, je ako chodiť po tých istých uliciach a nepoznať dopravné značky. My, Slováci, tomu najprv príliš nerozumieme, pretože máme vlastné Povstanie, ktorého existencia sa obmedzuje na hodiny dejepisu. Nedefinuje náš život tak, ako Povstanie definuje život Varšavčanov. Keď prídeme do Varšavy, počujeme o povstaní a najprv si povieme, ech, veď aj my máme také.
Kolotoč
Otázka: Vojaci Židovskej bojovej organizácie, ktorí prežili (židovské) povstanie v gete, sa prihlásili pred (poľským) povstaním roku 1944. Dôstojník, ktorý ich mal školiť, citujem z Vašej knižky, „prišiel na stretnutie len raz, a navyše úplne opitý“. Takto vyzerala každodenná realita poľskej konšpirácie, alebo ten dôstojník nechcel spolupracovať s Židmi?
Odpoveď: To druhé. Prečo v (poľskom) povstaní neexistoval židovský povstalecký oddiel, ale fungoval napríklad oddiel hluchonemých či oddiel Slovákov?
Rozhovor s autorkami knihy Židia v povstaleckej Varšave. Gazeta Wyborcza, 4. 12. 2009.
Keď ma prídu navštíviť slovenskí pankáči, nejdem na to dobre. Tu prechádzame cez široký obrys na chodníku, ktorý sa tiahne ulicami. Niekdajší múr varšavského geta. Zmôžem sa na: toto bol múr varšavského geta.
A mal by som hovoriť o prvej dileme, povstaní v gete, ktoré bolo tak naozaj masovou samovraždou. Keď varšavskí Židia pochopili, že Nemci to s vyhladzovaním myslia úplne vážne, takmer bez výzbroje sa postavili na odpor najsilnejšej armáde sveta. Za menej ako mesiac bolo po všetkom – geto bolo zrovnané so zemou a 60 000 Židov prekročilo dnešný obrys na chodníku do masových hrobov a plynových komôr.
Spomenul som si na Campo di Fiori
Vo Varšave pri kolotoči,
V príjemný jarný večer,
Pri zvukoch tanečnej hudby.
Salvy za múrom geta
Prehlušila tanečná melódia
A krútili sa zaľúbené páriky
Vysoko do príjemného neba.
Občas vietor z horiacich domov
Prinášal čiernych šarkanov
Hostia na kolotoči
Chytali ich kúsky letiace povetrím.
Povieval sukňami dievčat
Ten vietor od horiacich domov,
Veselé davy sa smiali
V krásnu varšavskú nedeľu.
Czesław Miłosz, Campo di Fiori
Pochybnosti sú tu preto, že povstanie v gete akoby ani nepatrilo Varšave. Židia bojovali s podporou ostatných Poliakov, no na árijskej strane si Varšava užíva príjemné jarné dni. V skutočnosti geto nemalo šancu na prežitie, s Poliakmi či bez nich. Ale vyčítať rodinkám, že si užívajú jarné kolotoče, hoci za múrom na konci ulice prebieha masové vyhladzovanie… to je nechutné, uznajte sami. Za trest nobelového autora Czesława Miłosza nepochovajú v Panteóne slávnych Poliakov na krakovskom Waweli.
Prelínanie
Mesto nám však ľahko neodpustí. Sedíme na rohu Maršálskej a Svätokrížskej a obhrýzame kebaby. Prichádza pani s mohérovou čiapkou na hlave. To by ste nemali. Čo by sme nemali? Sedieť tu. Trošku úcty. Akej úcty? Úcty. S nimi. Prekvapene sa obzerám okolo seba, na davy prechádzajúcich ľudí. A naozaj. Sú tam, na tabuľke na stene. „Toto miesto je posvätené krvou Poliakov.“ A tak ďalej. To by ste nemali. Objedať sa. Na ich hroboch. Teta, ale tu nie sú ich hroby: pod nami sú len optické káble, metro a stoka. Hroby sú inde. Chlapci, nie je vám žiaľ, takto sa tu objedať, na Nich? V rozpakoch sa pozerám na svojich asociálnych spoločníkov. Mne osobne nie je žiaľ: som hladný. Fekál, nie je Ti žiaľ – že tu ješ, pri tabuľke? Nie je. A Tebe, Prco? Mne tiež nie je. A Tebe, Vazelína? Mne je to totálne jedno! Mohérovej čiapke oznamujem výsledok hlasovania. Ale inak, diskrétne. Krúti hlavou. Odchádza. Má sotva päťdesiat rokov, narodila sa nejaké dve desaťročia po Povstaní.
To je však len ďalší omyl Slováka vo Varšave, totiž že Povstanie sa už dnes nikoho na uliciach netýka, a už vôbec nie členov subkultúry. Ďalšia podoba Povstania v poľskej spoločnosti: styčný bod medzi mainstreamom a subkultúrami. Čítanie povstaleckej literatúry znie na Slovensku ako zlý vtip už od čias komunizmu na sklonku osemdesiatych rokov. Tu, v Poľsku, sú však udalosti spred vyše polstoročia skvelou inšpiráciou pre všetky typy umenia.
Verše, piesne, texty celej generácie mladých umelcov vyhladených na varšavských barikádach, radi prednášajú, spievajú, čítajú ich dnešní vrstovníci. Garážové rockové kapely skladajú piesne na texty povstaleckých básnikov. Známy poľský rapper vydáva zmixovanú platňu dobových nahrávok. Sami od seba.
Nocou, keď mesto plaví sa v sen tretí
A cez nebo čierny previaže sa tieň
Vstaň nečujne jak vedia to len deti
Konček ucha prikladaj do jeho stien
(…)
Brečtanom hlasov spod trosiek a ruín
Šplháme sa nocou na strechy a sen
Tebe, Varšava, v našich snoch ťa tvorím
Nôtiac si v svoj pohrebný septembrový deň
Tadeáš Gajcy, Spev múrov
Povstanie je dnes s mestom spojené rovnako nerozlučne, ako je nerozlučne spojené s poľským umením a imagináciou.
Dilemy
Slováci a Poliaci tak prijali úplne odlišný postoj k svojim povstaniam. Obe udalosti sa však naozaj veľmi líšia. Najdôležitejší nie je fakt, že v tom varšavskom, v jedinom meste, počas neho zahynulo viac ľudí, ako na celom Slovensku počas vojny. Najväčší rozdiel predstavujú okolnosti a dlhodobé dôsledky oboch povstaní, a tým aj ich závažnosť pre dnešok. U nás si SNP počas desaťročí privlastňovali komunisti. V Poľsku je situácia presne opačná: Povstanie viedli a realizovali samotní Poliaci, nie vďaka, ale napriek Rusom, ktorí boli hlavnou príčinou jeho fatálneho neúspechu. Počas komunizmu bolo Povstanie v Poľsku rovnaké tabu, ako katyňská masakra.
Britský historik Norman Davies si všíma aj zaujímavú prepojenosť Varšavského povstania a SNP. Keď Moskva poslala armádu 1. Ukrajinského frontu na samovražedné jatky v Duklianskom priesmyku, SNP tým získalo ledva niekoľko týždňov existencie navyše, zatiaľ čo Varšavské povstanie stratilo i poslednú šancu na podporu od veľkého červeného brata.
Presne v čase, keď na Slovensku ruské diverzné jednotky organizovali odpor a dodávali povstalcom zbrane, iná časť Červenej armády stála na varšavskom pravom brehu Visly zvanom Praha. Ruskí dôstojníci s ďalekohľadmi chladne pozorovali masové vyhladzovanie hlavného mesta Nemcami. Poliaci sa práve dopustili ďalšej fatálnej chyby svojej histórie: spoľahli sa na Stalina, ktorý mal Povstanie podporiť vlastnými jednotkami, no radšej nechal mesto vykrvácať. Vďaka tomu mohlo neskoršie prevzatie moci do ruských rúk prebehnúť bez akéhokoľvek väčšieho odporu.
Každý z nás má takisto vlastné pochybnosti. Na ľudáckom Slovensku si moja babka pamätá Nemcov ako fešných fičúrov. Rusov ako nebezpečné indivíduá, ktoré jej v hoteli dávali žehliť špinavé vojenské plášte, plné vší praskajúcich pod horúcou žehličkou. Sedliak dedko z dolniakov poznal partizánov ako lenivých zašívačov, vyhlásených miestnych zlodejov. S takýmto kultúrnym nánosom máme kontroverzie zaručené ešte predtým, ako otvoríme ústa.
Hlavná poľská dilema sa netýka masovej kolaborácie s Nemcami ani závislosti od Rusov. Jej pointa je však výnimočne brutálna a dotýka sa martyrológie poľských dejín. Znie takto: Stálo to za to? Inými slovami: stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné? Túto otázku sformulovali už komunisti po vojne, v snahe ukryť ruskú zradu a zdôrazniť poľskú nezodpovednosť. Ale i dnes mnohí historici ukazujú, že Povstanie malo napokon nanajvýš symbolický a veľmi malý vojenský význam.
Umenie
A konečná konfrontácia povstaleckého romantizmu s realitou napokon vyzerá celkom inak. Stačí naposledy načrieť do dobového umenia.
Na východných predmestiach varšavskej Prahy sa objavil prvý ruský tank. V dôsledku toho, 1. augusta 1944, vyhlasuje vedenie podzemia hodinu W – začiatok Varšavského povstania.
Električkou cestujem k vojne,
Električkou s oddelením Nur fuer Deutsche,
Augustový pot na čele,
Chlad flinty Visa pri tele.
Sekera, motyka, pílka, šálka,
Červeno-biela povstalecká šatka.
Vo vrecku poľský orol a tabak miešaný so strachom,
Nezúfam – idem na smrť, aha, s krátkym rukávom.
Lao Che, Hodina W.
Nemecká strana kontruje prózou. Heinrich Himmler vydáva takýto rozkaz:
- Zajatí povstalci budú zabití bez ohľadu na Haagsku konvenciu.
- Nebojujúca časť obyvateľov vrátane žien a detí má byť takisto zabitá.
- Celé mesto má byť zrovnané so zemou: domy, ulice, zariadenia a všetko, čo sa nachádza na jeho území.
Začalo sa kompletné vyhladzovanie Dediny, západnej časti mesta, v ktorej práve sedím a hľadím na vrcholky stromov neďalekého masového hrobu so sedemdesiattisíc telami.
To sú tie prekliate dilemy Varšavského povstania. Pravidelne, každý rok v auguste, opäť ožíva diskusia nad jeho zmyslom a odkazom. V meste sa konajú spomienkové slávnosti, festivaly, koncerty, výstavy. Vychádzajú knihy. Povstanie sa vynára z Visly, spolu s ním spomienky a pochybnosti, hádky a obvinenia. Hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy.
Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
