28. októbra 2007 pokračujeme v našom expresnom turné po Kolumbii. V Argentíne aj v Bolívii sme strávili spolu viac ako päť mesiacov a hoci neľutujem ani jednu hodinu, na Kolumbiu nám teraz zostáva sotva mesiac; nehanebne málo, ak zoberieme do úvahy, čo všetko sa tu dá zažiť a uvidieť. V autobuse do mesta Armenia cestujeme s mladou mamičkou, jej deťmi a totálne opitým chlapíkom, ktorý počas celej päťhodinovej cesty tvrdohlavo vyspevuje. Deti vyvádzajú do rytmu a v tejto priateľskej spoločnosti nám neprekáža ani dvojhodinové meškanie kvôli ďalšej havárii, ktorá zablokovala cestu. Havárie v Kolumbii, to je absolútne neoddeliteľná súčasť cestovania; v deviatich prípadoch z desiatich mávame dlhé meškania kvôli haváriám. Typickým obrazom na cestách sú tak stojace kolóny autobusov a kamiónov, siahajúce niekoľko kilometrov. Osobných áut nájdete na vidieku stále málo.
Pokiaľ ide o havárie, musím povedať, že kolumbijskí šoféri sú ten najhorší odpad, aký som zažil na troch kontinentoch. To, že drvivá väčšina z nich by dostala nedostatočnú v každej európskej autoškole je jedna vec; na druhej strane – a to nemá s kvalitou výuky nič spoločné – sú extrémne, neskutočne bezohľadní. Šoférovať auto je tu zrejme výsada nadradených, ktorú treba neustále potvrdzovať na ceste. Výsledkom je, že ulice kolumbijských miest sú nebezpečné pre všetkých chodcov a cyklistov. Niekoľkokrát som bol svedkom, ako náš taxikár alebo šofér autobusu skrútil volant priamo na človeka prechádzajúceho cez cestu, akoby išlo o počítačovú hru. Takýto manéver vždy sprevádza šialené trúbenie a osoba uniká doslova o vlások. Je mi jasné, čo sa deje, keď to chodec nestihne: v poslednej chvíli, keď sa už nedá uniknúť, nedokáže veci zvrátiť ani šofér. Treba si tu dávať veľký pozor.
Napokon šťastlivo pristávame v Armenii, malom mestečku vo vnútrozemí. Taxikár nás vezie k ďalšiemu členovi CS, ktorého nám našiel Raul z Medellínu. Tak ako u Raula, sídlisko je oplotené a strážené ozbrojenými hliadkami. Stredná vrstva žije v kolumbijských mestách absolútne bez výnimky v takýchto izolovaných enklávach s trojmetrovými plotmi, za barikádami zo žiletkového drôtu, do ktorých sa vždy prichádza v zamknutých autách. Do desiateho-štrnásteho roku života sa ich deti odtiaľ prakticky nepohnú. Vnútri majú škôlky i základné školy,ihriská, obchody, práčovne. O pokoj obyvateľov sa starajú muži so samopalmi a brokovnicami, krvilačné psy a elektrické systémy. Takýto život je pozostatkom starých časov, beztrestného lúpenia, vrážd a únosov, pričom cieľom mohol byť i človek zo skromnej rodiny – ktokoľvek. Dnes sa Kolumbijčania zo svojich bezpečnostných komplexov a permanentného strachu ešte stále nespamätali, hoci časy sa zmenili.
Náš hostiteľ je mladý zarastený chalan s osudom melancholika; má však zhovorčivú a pohostinnú mamu, ktorá nás hneď pozve na obed a zasype stovkami otázok. Po troch hodinách a s pľuzgiermi na jazykoch utekáme do večerného mesta. V Armenii vládne povolebná atmosféra: po uliciach premávajú džípové pickupy s hrdými víťazmi na korbách i napriek hustému lejaku, všetci sú totálne šťastní, akoby zvíťazil ich strýko, hoci možno je to celé len pri príležitosti ukončenia volebného zákazu predaja alkoholu a stratené tri dni treba rýchlo dobehnúť.
Na druhý deň skoro ráno pokračujeme v putovaní po regióne. Nazýva sa Zona Cafetera – celkom prozaicky kvôli nekonečným kávovým plantážam a povesti kávy, najlepšej z najlepších. Onedlho nás víta malebné mestečko Salento s historickým námestím a dobrosrdečnou paňou, , predávajúcou neďaleko čerstvé voňavé placky zvané arepa, priamo z ražňa nad dreveným uhlím. Ako vždy, unudení taxikári nám na námestí sľubujú jazdu na koniec sveta – ako vždy, odmietame. Desať kilometrov od mesta sa nachádza národný park a údolie Cocora s tzv. voskovými palmami, ktoré sú národným kolumbijským symbolom.
Vôbec neľutujem, že sme sa sem vydali pešo. Prechádzame nádhernou zelenou krajinou s panorámou hôr, míňajú nás jazdci na koňoch a starčekovia s nošami suchého dreva. Takto vyzerá skutočný, nedotknutý kolumbijský vidiek. Ešte pred niekoľkými rokmi bola Zona Cafetera zároveň jednou z mnohých „Zonas Restringidas“, »zakázaných zón«, kvôli aktívnym ľavicovým gerilám a tzv. »paramilitares«, polovojenským fašistickým jednotkám, bojujúcim s partizánmi na vlastnú päsť. Výsledkom bola nestabilita regiónu a obrovské masy ľudí, unikajúcich pred násilím do miest, do biedy a beznádeje zahnívajúcich slumov. Ak však na vašej prosperujúcej farme jedného dňa zastavili zablatené, hrdzavé džípy s guľometmi a zarastení muži vám dali do zajtra na výber medzi smrťou a odchodom, obliekli ste v noci svoje deti, lacné šperky zabalili do vreckovky a za tmy vyrazili preč, nechávajúc za sebou zrelú úrodu, zvieratá, všetko, čo vaša rodina po celé generácie opatrovala svojim potom a krvou.
Dnes sa do týchto zelených strání vrátil život. Sedliaci pracujú na farmách, pomaly sa rozvíja turistika (hoci zatiaľ sú to najmä kolumbijskí návštevníci) a voskové palmy sa clivo vynímajú na zahmlených horských stráňach. Po návrate do Salento ešte stíhame obed v reštaurácii; dávam si repete, no pani nechce o dvojnásobnom účte ani počuť a pre istotu nás ešte zadarmo počastuje kávou. Priateľstvo a štedrosť, s akými sa v Kolumbii stretávame, je jednoducho šokujúca; o polhodinu neskôr pri spiatočnej ceste autobusom sa Justyna pýta šoféra na názov skladby a ten jej vzápätí daruje CD i s obalom a praje šťastnú cestu. Zonu Cafetera opúšťame večer smer Bogota. Po tradičnej havárii a troch hodinách státia napokon zaspávame, ráno nás opäť víta Bogota, smog a novučičké víza do Spojených Štátov Amerických.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Zona Cafetera
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska
