Napokon sme z automobilového výletu naspäť v Salte. Užívame si miestne vynikajúce pirohy zvané empanadas, ktoré tu pečú priamo v murovaných peciach. Salta je vyhláseným regiónom na výrobu empanád, obľúbených v celej južnej časti kontinentu. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze; tá je v Argentíne väčšinou dosť nechutná a žiaľbohu, býva okrem špagiet pre nás jediným vegetariánskym východiskom. Keď sa pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanady sú dôležitejšie!
V Salte trávime posledné príjemné dni v Argentíne. Nikam sa neponáhľame, na čílsku stranu Ánd, kam smerujeme, jazdí zopár autobusov týždenne. Łukaszova Aśka má problémy so žalúdkom, v miestnej nemocnici prechádza niekoľkými testami, pretože oblasť, do ktorej sa v najbližšom čase vydáme, je tým posledným miestom, kde by ste chceli mať akékoľvek zdravotné problémy: andské krajiny od Bolívie až po Kolumbiu, chudobné a nestabilné. Testy prechádzajú v poriadku, Aśka s Łukaszom sa dušujú, že miestna klinika vyzerá oveľa lepšie než čokoľvek, čo poznajú z domu. Len pre porovnanie, poľské nemocnice vyzerajú ešte o čosi horšie, ako tie naše pred Fickovou antireformou.
Stretávame sa s niekoľkými členmi cestovateľskej siete Hospitality club a Couch Surfing. Pri večeri a pive si vymieňame naše zážitky a zoznamujeme sa so zaujímavými ľuďmi. Istý Švéd, ktorého meno si už nepamätám, nám rozpráva o svojom pobyte na Kube. Bol tam presne v tom istom období, ako my, niekoľko dní spával ilegálne v súkromnom dome, vypočúvala ho polícia a jeho domáci ho napokon okradli o 250 €uro.
Iný člen, Holanďan Stef, býva momentálne v Salte a je tým najfanatickejším poskytovateľom ubytovania, akého som stretol. Jeho rekord je 12 cestovateľov naraz, obývajúcich jeho malý byt v Amsterdame. Stef má však ešte šokujúcejšie schopnosti. Po pol hodine na mňa vysype plynulú…slovenčinu!
Stefov život, to je premiestňovanie z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent. Ku koncu deväťdesiatych rokov býval niekoľko mesiacov aj na Slovensku, v Košiciach. To je už ale história. Teraz má za sebou Austráliu a mnohé iné krajiny, ako sám hovorí, v Salte tiež nevydrží príliš dlho.
S miestnymi členmi sa bavíme o ich živote a politike. Pre nás, Európanov, je zaujímavé dozvedieť sa viac o vzťahoch na juhoamerickom kontinente. Sme deti celej našej krvavej histórie, dobýjania sveta a stability, založenej na skúsenosti zo svetových vojen. Je to zvláštne, že v inej časti sveta akoby tento typ historickej pamäte neexistoval: takmer všetky krajiny tu udržiavajú so susedmi nepriateľské vzťahy, diplomacia akoby nefungovala, alebo slúžila na zvyšovanie napätia. Absurdná vojna maličkého Paraguaju proti obrovskej Brazílii, Argentíne a Uruguaju, ktorá v krajine vyhladila 90% dospelej mužskej populácie. Vojna medzi Bolíviou a Paraguajom, riadená dvomi znepriatelenými naftovými spoločnosťami, krátka vojna medzi Argentínou a Čile, ktorá sa začala sporom o niekoľko zabudnutých ostrovčekov v Ohňovej zemi.
Hovoríme o našich, európskych animozitách a medzisusedských vtipoch. Pýtam sa jedného Argentínca, aké vtipy majú oni o Čilanoch, ich tradičných rivaloch. Nechápe. Vtipy? My si o nich nerobíme vtipy. My ich len nenávidíme.
Napokon odchádzame i zo Salty. Vyzerá to jednoducho, ale jednoduché to vôbec nebolo. Horské sedlo medzi Čile a Argentínou leží vo výške 4.600 m.n.m. a často je kvôli snehu a poľadovici nezjazdné.
Presvedčíme sa o tom na vlastnej koži, keď 28. júna sadáme všetci do autobusu, absolvujeme päťhodinovú jazdu na vrchol andského masívu, prechádzame kombinovanými symptómami cestovnej choroby z nekonečných serpentín a choroby z nadmorskej výšky…všetko len preto, aby nás po obede v akomsi pohostinstve poinformovali, že hraničný priechod je kvôli poveternostným podmienkam uzavretý a vraciame sa do Salty.
Zabili sme celý deň, takmer každému je zle od žalúdka, a to nás ešte čaká ďalších päť hodín späť, s vyhliadkami, že zajtra sa celá situácia zopakuje.
A naozaj: na druhý deň opäť všetci sadáme do autobusu na tie isté miesta, prechádzame andskými kľukatými cestami a soľnou planinou, v pohostinstve mikroskopický obed a sadáme do autobusu. Tentoraz sa už ale našťastie nevraciame, aj samotní šoféri sú si vedomí toho, že dnes by s podobnýmn oznamom asi so zdravou kožou nevyviazli.
Samozrejme, nebola to ich vina. V predošlý deň, niekedy počas našej cesty, v onom horskom sedle kvôli poľadovici havarovalo niekoľko kamiónov. Len niekoľko dní pred našou cestou na tom istom mieste uviazol podobný autobus, plný ľudí. Pomoc prišla takmer neskoro; záchranári našli vnútri 55 ťažko podchladených cestujúcich v štádiu, keď životné funkcie väčšiny z nich boli tesne pred kolapsom.
Na druhýkrát teda šťastne prechádzame horské sedlo aj argentínske hranice. Na najvyššom bode je vskutku čosi vyše metra snehu, na takejto nadmorskej výške však cestná údržba takmer neexistuje. Prechádzame okolo ďalších dvoch skrížených kamiónov, našťastie, na krajnici. Napokon schádzame na druhú stranu pohoria. Dievča, sediace pred nami, má vážnejšie symptómy choroby z nadmorskej výšky, v istom momente omdlie a šofér ju kriesi akousi smradľavou tekutinou.
Schádzame dole, pomaly mizne sneh a končí sa i naše dlhé putovanie po nádhernej, neuveriteľne rôznorodej a stále celkom neobjavenej krajine Argentína. Prešli sme ju skrz-naskrz a našli sme v nej smrteľne krásnu prírodu, tie najkrajšie mestá na kontinente a priateľských, pohodových ľudí, z ktorých by sme mnoho ešte niekedy v živote radi stretli opäť. Hoci na konci som sa už napokon z Argentíny aj tešil, hneď ďalšie navštívené krajiny nám rýchlo pripomenú, aký vysoký štandard mala táto krajina, a aké ťažké je potom opäť si zvykať na každodenný život v zaostalých andských štátoch.
Kontextové odkazy:
