Na našej prvej rannej zastávke vystupujem z autobusu a hneď si uvedomím, že vonku je skutočná zima a stromy majú žlté listy. Takže to bola pravda! Južná Amerika má to do seba, že jej väčšia časť leží na južnej pologuli (Argentína úplne celá). Teplomer ukazuje šesť stupňov; autobus sa pohýňa, o chvíľu prechádzame prvými predmestiami Buenos Aires. Ľudia nosia vetrovky a šále, cyklisti rukavice. Juchúúúú! Máme prázdniny! Už žiadne odporné teplo, môžem si do vôle chodiť vo svetri a v kohútikoch tečie ozajstná studená voda. Život v teplých krajoch mi dosť lezie na nervy a našinec si predsa musí občas povyraziť do niečoho chladnejšieho – stará dobrá Argentína!
Aprílová jeseň v Buenos Aires
V Buenos Aires je krásna aprílová jeseň. Svieti zubaté slnko, vzduch je chladný a mestské bulváry žiaria žltým lístím košatých stromov. Toto mesto začínam milovať od úplne prvého kontaktu.
Z autobusu prechádzame uponáhľanou ulicou do metra. Podzemie nás okamžite prenesie o polstoročia späť. Na stenách sú kachličky s jemnými farebnými motívmi, pripomínajúcimi parížsky Montmartre. Bežiace schody majú ešte stále drevenú podlahu. Všetko má na sebe patinu zašlých čias. Posledný úder však ešte len čaká: nastupujeme do vláčika, nemôže mať menej ako štyridsať-päťdesiat rokov. Vnútri sú drevené lavičky a drevené steny, vládne tu prítmie, osvetľované len malými lampičkami. Metro je môj obľúbený dopravný prostriedok, tu však majú skutočné starožitnosti, naďalej funkčné a slúžiace v mestskej doprave.
Európska Argentína
Ubytujeme sa v štvrti »San Telmo«, známej svojimi kaviarňami s tangom. Vyrážame do mesta, do širokých bulvárov, medzi uponáhľaných ľudí a všadeprítomné plagáty predvolebnej kampane. Je to skutočná úľava, len tak sa prechádzať po uliciach krásneho mesta, akoby to ani nebola Južná Amerika; nemusieť sa neustále obzerať za chrbát, tak ako v Rio de Janeiro. Buenos Aires má pritom skutočne nesmierne európsku atmosféru, trošku z Paríža a trošku zo španielskych severných miest ako Barcelona alebo Bilbao.
Samozrejme, nie je to len tak. Počas celého dvadsiateho storočia (nehovoriac o starších dobách) bola Argentína miestom, kam prúdili európski prisťahovalci, často utečenci. Každá vojna, každý otras v našej časti sveta, ktorý rozlieval krv a strach, mal za následok riavu ľudí, pristávajúcich v pochmúrnych dokoch štvrte »La Boca«. Arméni zabíjaní Turkami, ruskí bielogvardejci boľševikmi, Poliaci Rusmi a Nemcami. Židia nacistami, nacisti spojencami. Všetci sa tu stretli ako jedna veľká rodina, nechali vzorku svojho etnika v Buenos Aires a rozliezli sa po celej krajine.
Nájdete tu aj Slovákov: časť z nich pochádza ešte z prvých vĺn ekonomickej emigrácie, ale mnohí prišli až po vojne, keď doma pochovali svojho führera a svedomie nacistických krýs a peniaze investovali do bezpečia a života vzorných argentínskych občanov.
Čas prebúdzania
Argentína svojim hlavným mestom pre mňa úplne zosobňuje to, čo som v slabšej miere cítil už v iných jej častiach: kozmopolitizmus a otvorenosť, nenútený, pokojný život a vytrvalý, hoci pomalý rast i napriek mnohým otrasom. Práve preto, že Argentína a Argentínčania sú natoľko poznačení svojou minulosťou nekonečného množstva diktatúr, politických vrážd, prevratov a hospodárskych kríz, dnes dokážu prekonať mnohé problémy lepšie a ľahšie, ako iní. Ešte pred niekoľkými rokmi sa Argentína nachádzala na dne najhoršieho ekonomického kolapsu v moderných dejinách Južnej Ameriky. Zúfalé masy drancovali obchody a banky, na námestiach často lynčovali, alebo sa upaľovali. Argentína obdobia spred piatich rokov, to je obraz vtedajšieho prezidenta, ktorý v Buenos Aires helikoptérou uniká zo strechy svojho paláca, obkoleseného demonštrantmi. Niekoľko týždňov politického chaosu a desiatka prezidentov, vládnucich dni, niekedy hodiny.
Dnes je Argentína naďalej chudobná a pod ťarchou zahraničných dlhov, ale situácia sa stále zlepšuje, veľké spoločnosti tu opäť investujú vo veľkom a sociálna stabilita je pod väčšou kontrolou. Možno sa mýlim, ale mám pocit, že ekonomická štruktúra obyvateľstva je tu oveľa zdravšia, ako v Brazílii. Stredná vrtva sa viac podobá na Európsku, nebijú tu do očí až také priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Bezpečnostná situácia je objektívne neporovnateľne lepšia, ako u severnejších susedov. Argentínčania sú však, naopak, trošku nesmelí, akýsi jemný nádych národných komplexov menejcennosti, ešte donedávna takých typických pre Slovákov. Nedajte sa však pomýliť: ľudia tejto krajiny, aspoň teda tí, ktorí na to dostali šancu, sú veľmi vzdelaní a rovnako schopní. Dnešná Argentína nestratila pamäť a pozná svoje šance.
Matky z Májového námestia v Buenos Aires
Jedného dňa si sadáme do akejsi kaviarne. Čírou náhodou sme vstúpili do priestorov, venovaných dôležitému občianskemu hnutiu. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, počas jednej z najhorších vojenských diktatúr, keď tisícky ľudí mizli v koncentračných táboroch a tajných mučiarňach, v Argentíne vládlo ticho. Ako raz napísal Kapuściński, keď v spoločnosti zavládne ticho, situácia sa stáva kritická. Všetci mlčali: masy preto, lebo nechceli nič vedieť, intelektuáli preto, lebo vedeli až príliš dobre. Vtedy sa stalo čosi neuveriteľné: našiel sa ktosi, kto mlčať prestal.
Boli to matky zmiznutých osôb: členov opozície, neprispôsobivých intelektuálov a ostatných nepohodlných. Matky oných 30 000 obetí spoločenského ticha. Vyšli pokojne na ulice, Buenos Aires na námestie, na ktorom dnes my popíjame pomarančovú šťavu, najprv v desiatkach, potom v stovkách a tisícoch. Začali žiadať návrat svojich detí, ich zmrzačené telá, informácie o ich osude. Bol to ťažký boj. Začali miznúť tak, ako ich deti a potom sa znovu objavovať, znásilnené, mučené a dokonale mŕtve, na výstrahu. Argentína ešte nikdy nič podobné nezažila.
Napriek tomu, mlčať už znovu nezačali. V kaviarni sú plné police politických kníh a pri nich, na stenách, fotografie »Hnutia matiek z Májového námestia«: bezbranné ženy v strednom veku s typickými bielymi šatkami na hlavách. Bité obuškami, uprostred slzného plynu a policajného kordónu. Argentínske matky rozdupávané policajtmi na koňoch a nehybne ležiace na dlaždiciach; o dvadsať rokov neskôr, na tom istom námestí, na triumfálnej veľkej spoločnej fotke. Ak budete náhodou v Buenos Aires, vyberte sa tam: »café Las madres de plaza del Mayo«, na rovnomennom námestí. Aj Južná Amerika a Argentína má svoje “šesťdesiate ôsme”, svoje gdańské lodenice a berlínske múry.
Farebný život argentínsky
V Buenos Aires sa ešte vyberieme na práve prebiehajúci medzinárodný knižný veľtrh. Nachádzame tu pekný poľský stánok, dokonca aj slovínsky, ale stánok ich menovcov samozrejme chýba. Veľtrh je obrovský, plný ľudí a nesmierne chaotický. Navštívime aj niekoľko typických štvrtí; najzaujímavejšia je asi La Boca, ktorá sa potáca kdesi medzi turistickou atrakciou a štvrťou chudobných. Kedysi tu boli veľké doky, cez ktoré Argentína prijímala ľudí zo Starého kontinentu. Dnes je La Boca farebná vďaka zreštaurovaným domčekom na jednej a šedým, ošarpaným budovám postriekaným grafiti na druhej strane. Plná ľudí, hudby a tanga.
V meste »Dobrých vetrov« nájdete výborné jedlo a ešte lepšie nápoje, najmä víno a pivo. Naši dvaja miestni kamaráti z Buenos Aires Emilio a Alejandra nás zavedú do krčmy, kde sa čapuje lokálne čerstvé pivo všetkých druhov, od ležiaka až po ťažký írsky stout. Emilio a Alejandra pracujú ako programátori; majú sa dobre, no radi by vypadli niekam, kde je vraj ešte lepšie. Emilio má poľských predkov a diskrétne zisťuje svoje šance na získanie poľského (čítaj: európskeho) občianstva. Pri našom malom internetovom pátraní po meste, odkiaľ zrejme pochádzajú jeho predkovia, však zisťujeme, že región sa od konca druhej svetovej vojny nachádza v Bielorusku. Emilio prijíma túto správu súčasne s informáciami o politickej situácii v Bielorusku a optimizmus ho rýchlo opúšťa.
Posledná dôležitá vec, ktorú ešte v Buenos Aires zažijeme, sú Justynkine narodeniny. Na jej počesť v našej štvrti usporiadali umelecký trh, na ktorom sme jej kúpili obraz. S obrazom treba opatrne: sme na ňom my dvaja, náš čierny poľský kocúr Fryderyk a kvetina neznámeho pôvodu. Na svetle vyzerá ako obraz, ale v prítmí len ako baliaci papier.
V ten večer ešte navštívime tančiareň tanga, tzv. Milonga. Tancuje tu asi desať starších párov, takisto na Justynkinu počesť, hoci sami to nevedia a na nos im to vešať netreba. Justyna je dojatá, musím jej však sľúbiť, že pri pánskej volenke ju budem chrániť vlastným telom, a tak aj bolo, hoci nás o tanec napokon nikto nežiadal.
Tango je zvláštny tanec: pomalý, no vášnivý a žije ním celá Argentína. Staré tangové hity zo začiatku dvadsiateho storočia sa odrážajú od zrkadiel v sále a celé to vytvára zvláštnu náladu minulých čias. Tango vo mne evokuje upršaný večer a argentínsku ženu lúčiacu sa so svojim manželom-námorníkom vášňou a fľašou vína; pritom tuší, že muž pri nej už myslí na iné ženy.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Buenos Aires
