Loď môže byť skutočne výborný spôsob, ako prejsť z Južnej Patagónie na sever, tým skôr, že táto časť čílskeho pobrežia je nesmierne zaujímavá. Puerto Eden je dlhá 113 a široká 20 metrov, patrí spoločnosti Navimag a sama osebe je určená skôr pre tovar, než pre pasažierov. Čile je také úzke a jeho južné pobrežie také rozdrobené na desiatky ostrovov, že Puerto Eden je priam ideálny dopravný prostriedok. Cesty tu prakticky neexistujú a naša loď je dostatočne malá na to, aby sa pretisla nespočetnými horskými úžinami, no dosť veľká na to, aby odolala povestným pacifickým búrkam na úsekoch, vzdialenejších od pobrežia.
Prvý deň sa všetci zobúdzame plní očakávania. Väčšina turistickej časti pasažierov sme Európania: Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Írsko a my. V lete sú ceny lístkov niekoľkokrát vyššie (hoci i teraz siahajú niekoľko stoviek dolárov), takže napokon môžeme byť radi; okrem toho, spoločnosť nám pripravila príjemné prekvapenie v podobe zvýšenia cestovnej triedy na najluxusnejšiu, keďže sme len štrnásti turisti a kapacita lode je 225 pasažierov.
V cene lístka je i strava, stretávame sa na raňajkách v jedálni. Jedlo je príjemné, za oknami sa pomaly rozodnieva a po oboch stranách lode sa zafarbujú obrysy strmých skalných brehov. Vonku, v zadnej časti, stojí desať kamiónov, plných kráv. Keď ich pozorujem, pomaly mi prechádza chuť na jedlo. Sú natlačené vo vlečkách bez možnosti pohybu, zrejme to nie je ich prvý deň na ceste a v najbližšom čase ich čakajú ešte horšie chvíle.
Hneď po raňajkách, presne podľa programu, vychádza slnko. Na palube veje mocný vietor, i napriek tomu však stojíme niekoľko hodín vonku a s úžasom sledujeme krajinu, ktorou prechádzame. Všade naokolo sú hory a lesy. Vyrastajú priamo z ľadového, tmavomodrého mora ako malé i väčšie ostrovy.
Z vody najprv vychádza holá hnedá skala, no už jeden-dva metre vyššie sa začínajú stromy. Obrastajú všetky strmé úpätia; husté, pokrútené dažďové pralesy chladnej Patagónie. Ustupujú len snehu a ľadovcom stovky metrov vyššie. Každý z týchto ostrovov je sám osebe výzvou pre alpinistu.
V diaľke prechádza stádo delfínov a mizne za ďalšími ostrovnými prieplavmi. Naľavo, napravo, pred nami – všade sú tu len ramená medzi zaplavenými horskými masívmi, ktorých doliny sa s roztápajúcimi ľadovcami pred desaťtisíc rokmi stali obeťou zvyšujúcej sa hladiny morí.
Takto som si vždy predstavoval divočinu: chladnú, hornatú, opustenú. Na týchto miestach lovili ešte Yamaná s lukmi a šípmi; pre belochov boli príliš neprístupné a nebolo tu nič, čo by im stálo za námahu a ničenie. Vôbec by som teraz nedbal vystúpiť na jednom z väčších ostrovov a na niekoľko týždňov ostať v lesoch, pri ohniskách a machom obrastených skalách, len tak, pokúsiť sa zazrieť patagónsku pumu a v stane sa tešiť z hmly a dažďa.
Ale nič pekné netrvá dlho. Prichádza hustá oblačnosť, mraky sú tak nízko, že celkom splývajú s morskou hladinou. Začína pršať a schádzame do jedálne, kde sa začína improvizované kino.
Bohužiaľ, naša štvordňová plavba na sever bude väčšinou vyzerať presne takto. Vonku nulová viditeľnosť, sneh alebo dážď, sedíme v jedálni a pozeráme dokumentárne filmy. Jediné rozptýlenie prichádza na tretí deň. Na istom dlhšom úseku sa plavíme po otvorenom mori. Hmla sa na chvíľu zdvihne, všade okolo nás plávu veľryby. Sú to ale hanblivé tvory a svoju prítomnosť ohlasujú len gejzírmi vody z chrbtových otvorov; z času na čas sa na hladine mihne ich mohutné telo.
Skutočnú zábavu nám prinesie až morská choroba o niekoľko hodín neskôr, keď si vlny začnú pohadzovať našu loď ako plastové káčatko. Celé to začne Švajčiarka Claudia. Claudia je dieťa hôr; vracať začne pri prvom náznaku vlnobitia a neprestane až takmer do konca. Hoci sa napokon ukázalo, že Claudia je vo forme a totálnym šampiónom grcania, čoskoro ju so slabšími či silnejšími príznakmi nasleduje väčšina z nás.
Ľudia sa pomaly vytrácajú do kajút, alebo von, na palubu. Nikoho už nezaujíma kino ani rozhovory. Ešte pred polhodinou som si srandoval z Íra Briana, či sú jeho tabletky naozaj proti morskej chorobe, pretože vyzerajú ako extáza. Teraz bezvládne ležím v kresle a Brian si sranduje zo mňa. On a Justyna sú jediní dvaja ľudia, ktorí sa správajú, akoby nič.Nevládzem chodiť ani rozprávať, nevládzem ani zvracať. Justyna ma štve poznámkami, aký výborný bol obed a aká je to škoda, že som neochutnal. Napokon sa vytackám na palubu. Kašlem na veľryby aj na všetko ostatné, pohľad mám tupo upretý na horizont: vraj to pomáha.
Moja najkrajšia spomienka na plavbu Navimagom sa však i tak viaže na oných niekoľko hodín, strávených v ten deň na palube. Vietor a dážď bičuje zo všetkých strán, loď sa prevaľuje na vlnách. Napriek tomu tam stojím aj po zotmení spolu s Pablom, mladým Čilanom a budúcim študentom filozofie. Bavíme sa o filozofii a literatúre; Pablo je plný elánu pre štúdium, obáva sa však, či učitelia na univerzite stoja za to. Ja som mal, naopak, počas môjho štúdia neustále pocit, že ak niekto nestojí za to, sú to najmä študenti. S našimi učiteľmi som skôr súcítil. Pablovi však nechcem kaziť chuť. Obaja sa držíme zábradlia, ku ktorému nám už takmer primrzli ruky, vytrvalo hľadíme na obzor a diskutujeme o dekonštrukcii. Nadávame na morskú chorobu a vďaka tomu celkom zabúdame, že máme morskú chorobu.
V poslednú noc robíme na lodi párty; kdesi medzi bingom a ďalšou fľašou výborného čílskeho vína vychádzam na hornú palubu. Kravy sú stále v kamiónoch; mnohé nehybne ležia na podlahe. Stav, v akom sa nachádzajú po štyroch dňoch a desaťhodinovom vlnobití, je vskutku desivý. Naproti nám sa zatiaľ zväčšuje reťazec svetiel, pomaly sa meniaci na mesto. V noci na 4. júna teda napokon prirážame k pobrežnému mestu Puerto Montt. Prekonali sme okolo 1.500 kilometrov a morská choroba ma neopustila až do konca.
Kontextové odkazy:
