Cestovanie a prvé dni v Patagónii
El Calafate je vstupnou bránou k najznámejšej časti patagónskych Ánd, k ľadovcom, jazerám a lesom. Mesto samotné nie je nič moc, usadené medzi škaredými hlinenými kopcami a jazerom. Kopce, jazerá, roviny, všetko tu vzniklo a je i naďalej determinované pohybom ľadovcov. Z Calafate sa dá ľahko preniknúť do rôznych častí veľkého Patagónskeho južného ľadového poľa, obrovskej masy ľadu, ktorú si rozdelilo Čile a Argentína a prikrýva Andy, pričom sa rozťahuje na plochu stoviek kilometrov.
Ak môžete, stihnite to ešte teraz: do dvadsiatich rokov pravdepodobne zmiznú štyri pätiny patagónskych ľadovcov. Podľa posledných výskumov, proces globálneho otepľovania má na túto oblasť taký kritický vplyv, že týmto radikálnym zmenám už nemožno nijako zabrániť. Patagónia má bohužiaľ spúšť zmačknutú a jediné, čo teraz môžeme robiť, je pripravovať sa na postupnú degradáciu územia vplyvom vysušovania regiónu. Drvivá väčšina zásob pitnej vody tu totiž pochádza práve z ľadovcov, ktorých topenie v lete a zamŕzanie v zime až doteraz produkovalo vyváženú reguláciu vodných zdrojov pre viac ako pol Patagónie. Pripočítajme k tomu ešte radiáciu obrej ozónovej diery nad Antarktídou, ktorej permanentné zväčšovanie a sezónne deformácie necíti len Argentína, ale zasahujú ďaleko do hĺbky juhoamerického kontinentu.
Hostel “Južná Amerika”
V El Calafate sa presúvame do hostela America del Sur, toho najkrajšieho miesta pre cestovateľov, aké sme doteraz v Starom aj Novom svete navštívili. Spoločné izby sú tu priestranné a maximálne so štyrmi posteľami, každá má vlastný záchod a kúpeľňu, štýlový dizajn, vyhrievanú podlahu. Hostel má ešte internet zadarmo a spoločnú halu so smrteľným výhľadom na ľadovcové jazero so zasneženými andskými štítmi v pozadí. Argentína a najmä Patagónia to sú i zákutia, ktoré robia cestovanie nádherným zážitkom. Keď to porovnám s rumunskými hotelmi s krvavými škvrnami od bĺch a londýnskymi hostelmi s desiatimi poschodovými lôžkami v jednej smradľavej, stiesnenej izbe bez okien, je to akoby som spájal dva odlišné svety.
V hosteli trávime niekoľko dní, zoznamujeme sa s jeho priateľským osadenstvom, jeme domácu pizzu a šošovicový prívarok, ktorých sa dá za fixnú, nevysokú sumu zjesť toľko, až vám praskne žalúdok. V meste sa zatiaľ vybavujeme zimným oblečením a zisťujeme možnosti návštevy ľadovcov. Radi by sme vyšli na nejakú dlhšiu túru, stále veríme, že sa ešte dá žiť v prírode na divoko, s našim letným stanom, kým všetko za pár týždňov neprikryje sneh.
Samotné mesto El Calafate vzniklo a stále sa rozvíja len vďaka turistike. Všetko je tu drahšie, ako v Buenos Aires, na hlavnej ulici nájdete len obchody so suvenírmi a turistickou výbavou na cestovanie. Zatiaľ čo v Buenos Aires sme za hodinu internetu platili pol dolára, tu sa ceny pohybujú okolo troch, akoby to ani nebola Argentína.
Ľadovec Perito Moreno, Patagónia a siedmy div sveta
Na tretí deň sa konečne vydávame k prvému ľadovcu. Volá sa Perito Moreno a je jedným z posledných na svete, ktorý sa i napriek globálnemu otepľovaniu ešte stále zväčšuje, a to pomerne rýchlo. Má Južná Amerika ďalší div sveta? Nie je celkom jasné, ako je to možné, ľadovec však na niekoľkých miestach siaha až do hĺbky 180 m pod povrch zeme a jeho rozširovanie zrejme súvisí s aktívnou seizmickou činnosťou pod ním. Cesta autobusom trvá tri hodiny, posledné kilometre už prechádzame v národnom parku. Napriek blížiacej sa zime, hory naokolo majú stále nádherné, farebné listy. Oproti svetlomodrým vodám dlhého jazera, vytekajúceho z topiaceho sa ľadovca, vytvárajú stromy smrteľný farebný kontrast. Ešte jedna zákruta, a k celému obrazu sa pridáva obrovská bielo-belasá masa ľadovca.
Glaciár Perito Moreno sa rozlieva medzi kopcami, nie na ich vrcholoch, ako to poznáme z Európy. Je to kompaktné, mierne sa vlniace pole s kryhami a puklinami, akými je Patagónia typická. Jeho začiatok, to sú impozantné vysoké biele útesy ako v Antarktíde. Práve tieto konce sa neustále rozťahujú a zaberajú čoraz viac územia, tak ako sa to na celom svete a vo veľkom dialo počas doby ľadovej.
Z čela ľadovca sa neustále uvoľňujú kusy ľadu, neraz celé obrovské bloky, a s rachotom kolapsujú do vôd jazera. Ak máte smolu, ľadové úlomky z takéhoto trieštenia vás môžu zasiahnuť aj na vzdialenosť sto metrov. Nejeden odvážlivec už doplatil na svoju zvedavosť životom.
Vystupujeme z autobusu a s otvorenými ústami pozorujeme celé divadlo. Čelo ľadovca sa nachádza priamo pred nami, má šírku stoviek metrov a tiahne sa ako obrovská zamrznutá riava medzi okolitými horami, až za zenit. Vyzerá to, akoby uprostred nejakej gigantickej povodne všetko zrazu zamrzlo: od hladiny vody až po vrchol ľadovcových útesov je viac ako päťdesiat metrov, ďalšie desiatky metrov sú pod hladinou.
Ak raz v Hollywoode spoja dva katastrofické filmy, o gigantických morských vlnách, pustošiacich vnútrozemie, a dobe ľadovej, prichádzajúcej hneď nato, potom si budete môcť živšie predstaviť, ako asi vyzerá ľadovec Perito Moreno. Sivomodré odtiene na ľadových útesoch sa neustále menia: cez ich kolmé steny možno pozorovať zmeny v štruktúre, vrstvy a udalosti v mŕtvom živote tohto úkazu.
Vonku sa neustále mení počasie: zachmúrené ráno sa napokon zmenilo na daždivý deň, z dažďa sa stal sneh a poobede sa oblačnosť začína trhať. Cez mraky presvitajú prvé lúče slnka a vďaka tomu vidíme, ako sa menia farby na reflexnom povrchu ľadovca s každým lúčom, s každým pohybom oblaku.
Ešte stíhame posledné fotky, posledné kryhy sa s rachotom oddeľujú od celej masy a miznú pod hladinou, keď sa opäť zaťahuje a začína pršať. Na parkovisko zatiaľ pristávajú autobusy s dôchodcovskými exkurziami a krik vzrušených penzistov s predpotopnými, obrovskými videokamerami okamžite anexuje celú oblasť. Naše cestovanie pokračuje; ustupujeme naspäť, aj kryhy radšej prestali opadávať a je čas vrátiť sa domov.
Ako som už spomínal, El Calafate sa nachádza na brehu ľadovcového jazera a je tu i vtáčia rezervácia. Vybrali sme sa do nej jedného rána, na ulici sa k nám okamžite pridalo niekoľko túlavých psov, ktoré sa po patagónskych mestách pohybujú neraz v celých svorkách. Rezervácia je v močariskách na brehu jazera, okrem klasických kačíc a husí sme zrazu uvideli kŕdeľ…plameniakov!!! Jeden z nich si dôstojne stojí vo vode a trpezlivo čaká, kým mu urobím vyváženú, ostrú fotografiu, avšak sprosté túlavé psy sa na neho vrhnú v márnej nádeji, že ich nevidí. Plameniak samozrejme odletel a fotka sa mi príliš nepodarila…
