Santiago bola naša posledná zastávka na východe. Vraciame sa do Havany, presadáme, tentoraz smerom na západ. Viñales je najzápadnejší región Kuby. Typický je ďalšími národnými parkami a tabakom, ktorý vypĺňa najkvalitnejšie cigary na svete značky Cohiba. Je to nesmierne malebné miesto: iskrivo červená hlina a lány zeleného tabaku, na ktorý prdia biele kravy. V pozadí sa črtajú stolovité útvary – strmé vysoké útesy porastené palmami, zvané mogotes.
Hneď v prvý deň pri potulkách natrafíme na kohútie zápasy, prebiehajúce v diskrétnom hájiku. Kohútie zápasy ako aktivita úzko spojená s hazardom je na Kube oficiálne zakázaná, ale v skutočnosti ju navštevujú všetci, od členov Klubu ochrancov socialistických zvierat až po komisára miestneho výboru strany.
Tak je to aj dnes. Už z diaľky počuť erdžanie zaparkovaných koní, radostne kopulujúcich bez dohľadu svojich pánov. Rovnako intenzívne zvukové pozadie dotvára všadeprítomné kikiríkanie kohútov a ich majiteľov. Stávky sú vysoké, stoly sa prehýbajú od chlebov s maslom a lacného rumu s príchuťou nafty. Vo vzduchu cítiť krv, perie a kohútie bobky. Okolo ringu sa tlačia všetci proletári; natáčame zopár bojazlivých záberov a ustupujeme po spiatočnej ceste, okolo kopulujúcich koní. Niektoré sú zapriahnuté v bričkách, ale to im vôbec neprekáža.
Viñales, to sú naše posledné dni na Kube. Chodíme po tabakových farmách, chutnáme všetky možné ovocia, cukrovú trstinu a cigary, čerstvo ušúľané z fermentovaného tabaku. Vchádzame do stolových hôr, kde vás nevezme nijaký sprievodca a kde nexistujú mapy, len vaša pamäť a buzola.V mogotes vládne ticho, občas prerušované smutným vtáčím spevom; sú to tesné skalné štruktúry, strmé priepasti a nepriechodné húšťavy desiatok druhov paliem.
Po Viñales nás už čaká len Havana a odlet. Deň pred odchodom si ešte prejdeme zákutia starej smradľavej Havany: popod hnijúce lešenie, ktoré podopiera steny ministerstva auditu; okolo smetiska, kopiaceho sa pod ministerstvom ľahkého priemyslu a ministerstvom vnútorného obchodu. Vraciame sa do snobskej štvrte Vedado, lemovanej koloniálnymi vilami a prastarými stromami; okolo ministerstva cukru a ministerstva ľudového zdravia až ku čínskej ambasáde s veľkým čínskym múrom a k budove, nesúcej symboly a nápisy slobodomurárskej lóže, ktorá tu má ešte stále svoje slovo. Aj takáto je Kuba.
Nech je, ako chce, Kubu opúšťame rýchlo a radi. Dnes, na začiatku 21. storočia, keď jej vycivený starý otec pomaly dodýchava na nemocničnej posteli, alebo už dávno leží v nejakom mraziarenskom boxe na ministerstve vnútra, je Kuba miestom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. V dobrom, či zlom, Kuba nám mnoho dala. Je to krásne, šialené, smutné a zároveň bez prestania oslavujúce miesto. Štyri týždne boli napokon priveľa, ale čert to ber.
