Baracoa bola napokon tým najpríjemnejším miestom, aké sme na Kube navštívili. V jej okolí je veľa zaujímavého, nie je príliš horúca ani predražená. V posledný februárový deň ju však opúšťame a smerujeme späť na západ. Ďalšia zastávka v Santiago: berieme si hodinu tanca, za triezva však moja Salsa nestojí za nič.
V Santiagu stretávame niekoľko zaujímavých ľudí. Na večernú schôdzku s ďalšou našou internetovou kamarátkou prichádza ešte jeden internaut. Muž sa predstaví. Je z Dánska. Ponúkam ho mojim pivom. Odmieta so slovami, že pivo je už otvorené a teda kontaminované. Medzičasom urobí niekoľko fotografií poprsia našej kubánskej hostiteľky, ktorú pozná presne desať minút. Niekoľkým Kubáncom, sediacim s nami ochotne vysvetlí, že ich viera v komunizmus a solidaritu je rovnako detinská a trápna, ako všadeprítomný Che Guevara. Muž si napokon ochotne otvorí a vypije pivo, ktoré sme s Justýnou naschvál kúpili Kubáncom (našťastie nebolo kontaminované).
Tent typ hmyzu je pre mňa nesmierne zaujímavý. Chvíľu ho pozorujem zblízka; muž je polichotený záujmom, akého sa mu dostáva. Je viac ako jasné, že okrem komplexov a tuposti, ktorá dodáva výrazu jeho tváre veľmi špecifický vzhľad, muž trpí na sexuálne problémy a Kubu navštívil v rámci svojej liečebnej kúry. Sexuálnych turistov stretnete na Kube naozaj veľa. Nie všetci trpia poruchami osobnosti, tak ako tento, no už po niekoľkých dňoch na Kube musí byť každému jasné, že všetky tie tisícky krásnych mulatiek, vysedávajúcich s Európanmi, priťahuje čosi iné, než mľandravé, vyslúžilé telá svojich partnerov v dôchodkovom veku. Samozrejme, vôbec nechcem moralizovať; je to napokon len obchod a prináša profit obom stranám. Poukazuje to však na neuveriteľne znivočený stav kubánskej spoločnosti, najmä v mestách. Nie je to ani o tom, že na Kube sú prostitútky; tie sú predsa všade. Problémom je, že životná úroveň a zúfalstvo Kubáncov sú také veľké, že prostitútkou je ochotných stať sa tu príliš, príliš veľa dievčat.
Druhým zaujímavým človekom na našej spiatočnej ceste je majiteľka penziónu, opäť v Santiagu. Tu je však dôležité vysvetliť, ako v komunistickej Kube funguje ubytovanie pre turistov. Okrem hotelov, vlastnených štátom alebo zahraničnými korporáciami, existujú i súkromné domy, oprávnené ubytovávať cudzincov. Vláda tak pred niekoľkými rokmi uvoľnila svoje dusivé zovretie socialistickj ekonomiky, smerujúcej k sebazničeniu. Vytvoril sa tým priestor pre malé, rodinné penzióniky a reštaurácie. Vláda im samozrejme naďalej púšťa žilou, uvaľuje na súkromníkov rôzne sankcie a obrovské dane, okrem iného v snahe udržať vysokú ekonomickú homogenitu obyvateľstva. V spojení s veľkou konkurenciou to spôsobuje, že majitelia týchto tzv. casas particulares živoria takmer rovnako, ako ostatní pracujúci ostrova slobody.
“Casas” sú zvyčajne lacnejšie ako hotely, obsluha je naozaj starostlivá a čo je pre mňa najdôležitejšie, nepodporujeme tým priamo vládu boľševikov, ale konkrétnych ľudí. Práve v takomto type ubytovania strávi svoj pobyt na Kube i väčšina nezávislých cestovateľov. Majiteľka našej casy v Santiagu sa volá Natascha, zaoberá sa, tak ako ja, filozofiou a varí nám najlepšie vegetariánske jedlo, aké sme na Kube vôbec zažili.
Carl Schmitt neraz písal, že totálny štát je typický tým, že každá sféra ľudského života a aktivity je zároveň politickou záležitosťou. Nuž, takýto je komunizmus. Keď s Natašou rozprávame o jej živote a práci, voľky-nevoľky, neustále sa vracia to, o čom Kubánci tak neradi otvorene rozprávajú. Politika je všade; na Kube je to vytesňovaný a zároveň všadeprítomný, frustrujúci zážitok zo strachu, z rozprávania o tom, čo chýba a čo všetko sa nesmie. Veľkým tabu v diskusii je vždy otázka, prečo je to takto.
Nataša sa ma bojazlivo pýta, ako sa učí filozofia na Slovensku. Nevie nič o trendoch posledných päťdesiatich rokov, o témach, ktoré sa v okolitom svete učí už študent základnej školy. Vie, že to nie je v poriadku a že je nebezpečné sa o tom so mnou rozprávať. Napokon, sme len hostia na jednu noc. Čo už len môžeme pochopiť a načo nám to bude? Nataša vie, že už dávno pochovala akékoľvek svoje seriózne ambície; ako učiteľka (marxistickej) filozofie tri dni za týždeň znásiľňuje mysle vysokoškolských študentov. Živorí z bytu, ktorý jej oficiálne ani nepatrí. Stará sa o turistov, snaží sa zarobiť na mesačnú daň a niekoľko dolárov navyše, pre seba a svoju dcéru. Keď napokon ráno odchádzame, Nataša si berie svoju otlčenú koženú tašku a náhlivo kráča pred nami, k budove filozofickej fakulty.
