V každom prípade, Santiago sme rýchlo a radi opustili 23. februára, a rovnako aj naša Lonelyplanet-ovská rodina. Pomaly nás prestáva baviť vzájomne sa ignorovať pri všetkých tých “náhodných” stretnutiach. Spriatelíme sa počas diváckeho zážitku v autobuse. Filmy nám prichystala kubánska vláda presne dva. Oba sú na tej istej (ne)falšovanej videokazete! Na Kube ešte stále používajú skutočné video so všetkým, čo k tomu patrí: neustále sa meniace farby kvôli príliš ošúchanému nosiču a široký pás čiernobielych vodorovných čiar, mihotajúcich sa v strede obrazovky.
Pás prekáža v pozeraní, avšak po desiatich minútach pochopíme, že je vlastne vykúpením z fabuly príbehu: prvý film sú X-mani niekedy z osemdesiatych rokov, po ňom už nasleduje Zóna žralokov, neuveriteľne zbabraný falzifikát Čeľustí. Pri počítaní obetí a povzbudzovaní žralokov sa zoznámime s dvomi Havajčanmi a jedným Angličanom, ktorý práve ozlomkrky opaľuje akúsi hlúpučkú Američanku.
Tretí film o únose lietadla už nestihneme dopozerať: akýsi nehanebný Kanaďan sa začne sťažovať vodičovi, že cestujúci už majú dosť (čiastočne má pravdu), a vodič zbabelo vypína video. V každom prípade, so zmienenou štvoricou uzavrieme na východnom cípe Kuby rumové prímerie. Na nočnom pobreží rozbúreného Atlantiku a napriek našim skúseným varovaniam, naplánujeme spoločnú bicyklovú výpravu na miesta, na ktorých by sme sa vďaka Lonely Planet tak či tak stretli.
Do Baracoa sme teda pricestovali 23. februára. Dnes je to malé, nenápadné mestečko na úplnom východe ostrova, od ostatných častí oddelené horskými masívmi. Baracoa má však slávnu minulosť; bolo to práve toto miesto, kde na konci 15. storočia so svojimi tromi loďami po prvýkrát pristál istý Európan a otvoril tým novú kapitolu v dejinách ľudstva. Tento muž bol podľa posledných historických dôkazov patologický sadista a pripisuje sa mu zodpovednosť za zavraždenie viacerých ľudí vrátane člena svojej rodiny. Volal sa Krištof Kolumbus.
Mesto Baracoa, ktoré bolo na konci európskeho stredovku základňou pre španielske výpady do vnútrozemia Kuby a k brehom juhoamerického kontinentu, je dnes už len pokojným prístavom pre tú hŕstku turistov, ktorá má dosť času a výdrže docestovať až sem. Baracoa je však hodna námahy: obkolesuje ju národný park, vľúdne pláže, je tu lacno a ľudia sú priateľskí.
V nedeľu 24. februára vyrážame s našimi novými kamarátmi na odľahlú pláž. Bicykle sú presne také, aké sme očakávali po zážitku z Trinidadu. I napriek boľavým zadkom však vieme oceniť krásnu cestu, vedúcu cez ospalé zaprášené dedinky a pobrežnú polodžungľu. Ľudia vám tu na počkanie zrazia z palmy čerstvý kokosový orech a podajú vám ho, ako sa patrí. Nie vždy vás pri tom chcú zodrať aj z posledných peňazí: sú to jednoduchí a chudobní dedinčania, zvedaví a priateľskí. Nemajú nič spoločné s jineteros: mladá žena nám ukazuje svoju záhradku, jej mladá dcérka nás zoznámi so svojimi korytnačkami a my ju s našou čokoládou. Keď o niekoľko hodín neskôr pedálujme naspäť domov, žena nás vyčkáva na ceste pred domom: vtíska nám ešte kôš vynikajúcich kubánskych pomarančov, práve obratých zo stromu. Dáva nám jasne najavo, že o platení nemôže byť ani reč.
Na konci dňa, postojačky a s nutkavými kŕčmi v našej sedacj sústave, bilancujeme našu výpravu. Výborne sme sa okúpali, zoznámili sme sa s miestnymi ľuďmi a korytnačkami. Angličan nielenže nezbalil hlúpu detinskú Američanku, ale ešte sa kvôli nej zo žiarlivosti takmer pobil s miestnym povaľačom. Scénka bola nesmierne romantická a Kubánec na jej vrchole hrdo prehlásil, že je plážový policajt (!). Konflikt sám osebe bol takým rukolapným dôkazom duševného bohatstva celého ľúbostného trojuholníka, že ho jednomyseľne pripisujeme k pozitívnym udalostiam dnešného dňa. Niet pochýb; naša výprava bola jedno veľké triumfálne víťazstvo.
Pri Baracoa ešte navštívime národný park Humboldt. O bicykloch už nemôže byť ani reč; skúšame moped. Moped vám na kubánskych deravých cestách nedovoľuje jazdiť o nič rýchlejšie, ako na bicykli, ale aspoň vás nebolí zadok. V každom prípade, park Humboldt je pomerne príjemné miesto na zabíjanie času a peňazí.Prírodné parky na Kube majú totiž jednu výhodu a jednu nevýhodu. Výhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a väčšinou sa i čosi dozviete. Nevýhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a nemôžete ani nič iné. Čaká vás len pokojná vychádzka po určenej trase a jediným dobrodružstvom je dozrievajúci ananás. Inak povedané, na Kube ste pod kontrolou aj v prírode; samozrejme, platíte za to. A tak je to dobre. Vláda predsa nemôže riskovať, že jej začnete konšpirovať s riečnymi rybkami (iné zvieratá tam nežijú). A aj keby sa vám náhodou podarilo vniknúť na tieto strategické miesta bez sprievodcu, ste stratení. Na Kube neexistujú nijaké podrobnejšie mapy a chodníky nie sú značené.
Po absolvovaní trojhodinového výletu pre platiacich návštevníkov sa preto pokorne vraciame k svojmu mopedu a vírime prach smerom domov. Je pre mňa veľká škoda vidieť sa otvárať pred nami hory, do ktorých nemôžeme ani poriadne vstúpiť a ktoré mi niekto podá ako komerčný produkt medzi raňajkami a obedom. Kubánska vláda u seba nechce nijakých patetických milovníkov prírody, ale rozvážnych, platiacich návštevníkov. 
