Z Trinidadu prichádzame do Camaguey 20. februára. Je to zaprášené mesto s úzkymi uličkami a hustou premávkou, ktoré je tranzitným bodom medzi východom (Oriente) a zbytkom Kuby. Niet tu veľa turistov, ani atrakcií. Camaguey je však práve preto zaujímavé; možno tu pozorovať domácich vo svojom normálnom prostredí, väčšina barov a reštaurácií je v kubánskych pesos a voľky-nevoľky sa stravujete tak, ako domáci.
Väčšina „domácich“ reštaurácií sú vlastne jedálne, najčastešie tmavé, zanedbané miestnosti na rohoch ulíc, s nízkou hygienou a jedlom vyzerajúcim tak pochybne, že z neho pociťujú nevoľnosť aj stovky múch, nerozhodne prešľapujúce vo vašej paradajkovej omáčke a v smrdiacej fazuli.
Camaguey: jediná fotka, ktorá nám ostala
U našich domácich v Camaguey si večer doprajem skromnú sprchu; v istom momente vylieza z vaňového odtoku obrovská dlhá stonožka a ladným štýlom pláve priamo k mojim nohám. Po chvíli sa mi stonožku podarí presvedčiť, aby sa vrátila naspäť do odtoku, čo však vôbec nie je jednoduché, keďže má na tele akýsi nepoddajný pancier a v dodatku zrejme i dve hlavy (treba ju zabiť dvakrát); ešte aj po smrti nenávistne blokuje odtok vody. Po kubánskych mestách je všeobecne veľmi poučné prechádzať sa pred zotmením, keď sa gazdiné vracajú domov, upratujú príbytky a čistia dlážky a popritom sa zbavujú aj svojich rôznych spolubývajúcich. Na ulice sa tak vyplavujú v tokoch mútnej vody nebohé telíčka švábov, veľkých ako myš.
Na švábov a stonožky nám stačil akurát jeden deň. Pokračujeme v ceste na východ: nastupujeme do štyri hodiny meškajúceho autobusu. Už tu si začíname opätovne všímať čosi, s čím sa v dnešnej dobe stretnete pri cestovaní veľmi často: stále stretávate tých istých turistov. Mieria tam, kam vy, zaujíma ich to, čo vás. Ubytujú sa v susednej izbe toho istého penziónu, sedia pri počítači v internetovej kaviarni, v ktorej čakáte na rad. Samozrejme, nijaká náhoda. Všetci čítame toho istého turistického sprievodcu.
Nemám to rád. Keď sa nad tým zamyslíte, spoločnosť Lonely Planet (absolútny líder tohto knižného žánru), má obrovský vplyv na výber destinácií u väčšiny nezávislých cestovateľov (a nielen ich). Odporúčajú miesta, na ktoré sa potom každý vyberie; tie ostatné akoby v danej krajine neexistovali, pretože zrejme nie sú hodné vášho záujmu. Nájdu vám dobré adresy v meste na ubytovanie, stravovanie, zábavu. Výsledok: ich majitelia si automaticky zvýšia cenu; napokon, zahraničnú klientelu majú zaistenú. Je to tak: cestovateľská spontánnosť sa stáva ilúziou vplyvom čoraz efektívnejšej výmeny informácií. Jedna sloboda (prístup k informáciám a možnosť cestovať) vytvára inú neslobodu (ohraničenie vašich preferencií a zorného uhla na tie, ktoré sú „publikované“, „overené“). Nové mocenské tlaky: ak nie ste v knižke, neexistujete.
Z autobusu teda vystupujeme v Santiago de Cuba. Nachádzame si ubytovanie podľa sprievodcu (prečo je len taký prekliate užitočný!…) a opäť míňame tých niekoľkých turistov, ktorých sme stretli už v autobuse. Santiago de Cuba je druhé najväčšie a najvýznamnejšie kubánske mesto. Je centrom kubánskej hudby a tanca, Fidel v jeho okolí začal svoje ozbrojené povstanie a tu ho takisto zakončil. Balkón, z ktorého tu mal svoju pamätnú reč, samozrejme ešte stále stojí (asi jediná zreštaurovaná budova v meste). Santiago je však okrem toho škaredé, špinavé mesto plné jineteros, úzkych ulíc a nebezpečne jazdiacich šoférov. Ľudia sú tu na dôvažok bezočivejší a nepriateľskejší, ako inde na Kube. Ani sa im príliš nečudujem.
