Havanu sme opustili 17. februára. Mierime na juh, do koloniálneho mestečka Trinidad. Samotná cesta autobusom nás pripraví na veľa z vecí, ktoré nás ešte na Kube čakajú. Počas krátkej zastávky vystupujeme na diaľničnom parkovisku s bufetmi; okolo nás práve prefrčí storočný kamiónový ťahač s dvomi dlhými holými plošinami-prívesmi. Obe sú plné ľudí. Panicky čakám, kedy sa konečne pokúsia zo zúfalstva zoskočiť, skôr, ako ich v zákrute odstredivá sila sama zmieša so zvodidlom a kvitnúcimi kríkmi. Kamión vskutku prudko zabrzdí priamo na diaľnici, načo sa dav len zavlní a prijme na plošinu niekoľkých ďalších stopárov. Celá masa sa opäť pohýna, niektorí ľudia spievajú. Keď sa dym z výfuku rozplynie, cez diaľnicu ešte dôstojne prejde odrastené čierne prasa nasledované niekoľkými kozami a bačom.
Pokiaľ ide o cestovanie, nie je to na Kube až také jednoduché. Najdôležitejšie mestá spája každodenná autobusová linka luxusnej triedy, platí sa samozrejme v kubánskych bonoch convertibles (CUC), ktoré si môže dovoliť len máloktorý domáci. Existuje i druhá trieda, v pôvodnej „ľudovej“ mene, na ktorej lístky sa čaká niekoľko dní alebo týždňov a pre mnohých je ešte stále pridrahá. To isté platí o vlakoch, ktoré sú navyše špinavé, plné zlodejov, neuveriteľne pomalé a absolútne vždy meškajú o niekoľko hodín. A práve tu prichádzajú do hry posledné dve alternatívy. Prvou sú nákladné autá, ktoré v pravidelných intervaloch (tj. raz za deň) krúžia po vyznačených trasách; cestujúcich vozia na upravených korbách.
A napokon je tu ustanovizeň povinnej solidarity voči stopárom, ktorej som bol svedkom. Všetky služobné autá majú na Kube ŠPZ-ku modrej farby a v rámci svojich možností sú povinné zastavovať stopárom (snáď s výnimkou Fidelovho auta). Na hlavných križovatkách veľkých miest dokonca postávajú štátni zamestnanci, profesionálne stopujú okoloidúce autá a dávajú pozor na poriadok v šóre a prednosť starším osobám.
Mesto Trini
dad je ospalé, plné nadháňačov (tzv. jineteros) a na čiernom trhu tu lacno kúpite kvalitné kubánske cigary, poctivo ukradnuté priamo z fabriky. Jineteros sa na vás vrhnú už od prvého kroku, keď vystúpite z autobusu. Dve pochybné indivíduá vlezú do jeho batožinového priestoru a nedovolia vám zobrať si ruksak. Urobia to oni; vypýtajú si za to 1 CUC. Ďalších sto sa tlačí pri východe zo stanice. Len policajt im bráni, aby sa na vás rovno nevrhli so svojimi absurdnými ponukami a zaručenými zľavami za stravu a ubytovanie.
Jineteros sú na Kube neuveriteľne otravní, ich služby a ponuky zase takmer vždy predražené, alebo zbytočné. Jinetero sa môže vykľuť z kohokoľvek; tí najvulgárnejší na vás pokrikujú z mopedov a bicyklov, často je ním však aj akýkoľvek príjemný a uhladený Kubánec, s ktorým/ktorou sa zoznámite pri poháriku alebo v autobuse, a skôr či neskôr vám alebo niečo ponúkne, naznačí, že máte zaplatiť jeho účet, alebo sa vás úplne jednoducho pokúsi okradnúť.
Kubánci to v podstate nemyslia zle. Najmä tí mladí si však príliš dobre uvedomujú svoje postavenie a biedu a na druhej strane, vaše peniaze a slobodu. Sme pre nich hlúpe biele bytosti, ktorých funkcia spočíva v míňaní peňazí. Vo vašej blízkosti (tj. v blízkosti peňazí) úplne strácajú rozum aj akúkoľvek dôstojnosť. Sľúbia a ponúknu vám všetko, aj to, čo nebudú môcť nikdy splniť. Nie je ľahké sa ich zbaviť; nadávky nefungujú a fyzické násilie som (zatiaľ) neskúšal. Vynikajúcim liekom sú však policajti. Kubánci majú zakázaný kontakt s cudzincami, čo je smutný príklad toho, ako funguje politická diktatúra, ale má veľmi pozitívny vplyv na bezpečnosť cudzincov. Platí to i o kriminalite; turisti sú podľa kubánskej mentality nedotknuteľní a väčšinou sa s vami jedná nanajvýš úctivo, a to dokonca aj keď sa vás práve snažia okradnúť.
V Trinidade sa vydávame bicyklami do okolia, v minulosti neslávne známeho obrovskými plantážami cukrovej trstiny a neľudským zaobchádzaním s pracujúcimi otrokmi. Miestni nás od bicyklov odhovárajú: turisti sa na dovolenke nemajú namáhať! Niečo však na tom bude. Výlet nás úplne odrovnal, ale výlučne kvôli samotným bicyklom. Moje hmlisté spomianky na letá, strávené u dedka pri Piešťanoch, sa viažu práve na desiatky rokov starý a neuveriteľne ťažký bicykel typu Ukrajina , ktorý však dedko (obe `d` čítaj natvrdo) „zrichtuvali tak, že do šenku si na nim šeu jak na hadváb.“
Priemerný kubánsky bicykel hrá však oproti tomu dedkovmi neporovnateľne nižšiu ligu. Treba samozrejme úplne zabudnúť na prevody (do masovej výroby prenikli až po revolúcii), brzdy používať len veľmi symbolicky a neustále padajúcu reťaz využiť na fotenie okolia. Najzákernejšie sú však sedadlá: na tých našich dominuje vyšívaná červená hviezda a vďaka zvláštnej ergonómii sedadla vám okamžite vlezie do… Ak na takomto sedadle strávite celý deň, s prekvapením zistíte, že „mať boľavé svaly a kosti“ je možné aj tam, kde ste doteraz tušili len koniec hrubého čreva.
I napriek bicyklom však päťdesiatkilometrový výlet stál za to, už len kvôli samotnému kubánskemu vidieku, kŕdľu obrovských supov požierajúcich zrazeného psa, kvôli palmám a banánovníkom chvejúcim sa na pozadí vzdialených hôr a kvôli pokojným kravám, ktoré vždy stráži malý biely bocian, dúfajúci v červíky a parazity od svojho veľkého melancholického spoločníka.
V Trinidade ešte vyskúšame našu prvú kubánsku pláž. Biely piesok a farebná kompozícia ako z pohľadnice sú také isté, ako ich poznáme z iných častí Karibiku, voda je však prekvapujúco studená a my príliš spálení z bicyklového výletu (UV faktor 50 na Kube nestačí).
