Kuba sa nám okamžite prilepí so spoteným tričkom na telo: stojíme v nevľúdnej hale pred colnou kontrolou, ľudí pred nami vybavujú pomaly a dôkladne. Cigaretový dym okolo nás sa dá krájať; pomaly postupujeme v rade a nebezpečne sa blížime k väzenským okienkam a bielym nemocničným dverám. Je 11. február 2007. Sme na rade.
Colníčka je mladá a pekná; po sérii absurdných otázok v lámanej angličtine, mierených do všetkých zákutí môjho súkromného života, ešte naposledy napína sily a žiada ma o neexistujúci spiatočný lístok. Odkazujem ju na neexistujúcu webovú stránku s nanajvýš pochybne znejúcim číslom rezervácie, ktoré jej i napriek protestom vyhláskujem v angličtine.
Žena sa stáva po zmienke o internete krajne nervózna. Keď ju nútim, aby si zapísala moju webovú adresu a mail (rozdiel medzi nimi sa snaží bezúspešne pochopiť), vstáva zo stoličky a žiada ma, aby som odišiel. Vchádzam do ďalšej haly, cez ďalšiu kontrolu (prichádzam o jablká a tortillu), ešte jednu kontrolu (prichádzam o pas) a okamžite na to ďalšiu kontrolu, kde na chirurgickom stole skúmame obsah mojej batožiny.
Colníka, ktorý tentoraz vyzerá, akoby mal dvanásť rokov a každé ráno si nalepoval otcove falošné fúzy, zaujmú len dve veci. Prvou je lesklý rozkladací cestovný šach, ktorého dizajn ho úprimne fascinuje; druhou vecou je poľský filozofický magazín „Politická kritika”. Krv mi okamžite zamrzne v žilách. Tento brilantný časopis uverejňuje aj odvážne umelecké projekty, v tomto čísle fotografie z rôznych vojenských konfliktov a občianskych nepokojov. Čo je ešte horšie, na posledných stranách sa na vás usmievajú šiesti mužskí obyvatelia centra Havany, ktorí s radosťou súhlasili, že za dvadsať dolárov budú onanovať priamo do objektívu. Colník sa však zastavuje pri čierno-bielych holých zadkoch akýchsi mexických robotníčok, vracia mi knižku a oslovuje ďalšiu obeť.
Napokon dostávam i svoj pas a vychádzame von; po tvárach nás udiera vlhká, lepkavá, smradľavá horúčava februárovej noci. Taxík nás vezie prázdnymi bulvármi; stretávame len málo áut, zato čoraz viac bilboardov a nápisov na stenách. Snažia sa predať len jeden produkt: Fidela a jeho revolúciu. Usmievavý, dobrácky Dedo Jozef z plagátov však ničím nepripomína vychrdnutého mrzkého starca v zaprdených šuštiakoch značky adidas, ktorého som naposledy vídaval v televízii. Ja osobne som však šťastný, že sme dorazili načas a ešte dýcha.
Bulváry sa pomaly zužujú a zhusťujú, prechádzame stredom mesta. O chvíľu už vstupujeme do samotného srdca Havany, do neuveriteľne ošarpaných, neskutočne smradľavých, nádherne ukričaných a predovšetkým, najpríťažlivejších a najneopakovateľnejších, úzkych ulíc starého mesta (Habana Vieja).
Jeho útroby sú plné blata a odpadkov; stúpite tu do lajna konského, zmiešaného s ľudským, psačím a ktoviečím ešte; na hlavu vám môže spadnúť tehla z prekrásnych, rozpadávajúcich sa domov, ale aj vedro horúcej vody. Kubánci vás prevalcujú svojim krikom a spevom. Za nezmyselne vysokú cenu vám vtisnú čosi, čo ste nikdy nepotrebovali a ešte si vypýtajú sprepitné. Vy ich za to budete zajtra zdraviť na ulici, akoby ste boli starí známi. Napriek tomu, ráno sa zobudíte s vysušeným jazykom, smradľavým dychom a prázdnou fľašou rumu značky Havana Club: potrasiete hlavou a opäť vyrazíte do tých nádherných ulíc, do kostolov, trhov a cez davy turistov, vedených žoviálnymi sprievodcami s falošnými visačkami na prsiach.
V Havane trávime niekoľko dní; náš penziónik má terasu, priamo susediacu s jedným z desiatok ministerstiev. Ministerstvo sa neodlišuje od svojho okolia, ktoré vyzerá ako po ľahkom údere taktickej nukleárnej hlavice: časť okien nemá sklá alebo z nich vysia len črepy, odvšadiaľ opadáva omietka a rýny visia v povetrí i napriek gravitačnému zákonu. Jedinou známkou výlučnosti sú tu zhrdzavené krabice klimatizácií a zhustené policajné hliadky na rohoch.
Ápropos, policajti. Havana, rovnako ako každé kubánske mesto, je ich plná. Stoja takmer na každom rohu, vo všetkých možných uniformách. Vďaka tomu sa my, turisti, môžeme cítiť tak bezpečne, ako nikde inde v štátoch Latinskej ameriky (už ani nehovoriac o Spojených štátoch). Úplne inak to však cítia samotní Kubánci: policajti sa k nim správajú neuveriteľne povýšenecky, pri dôkladnejšom pozorovaní si všimnete rovnaké šikanovanie, aké je typické pre všetky diktatúry, zrastené so svojimi ozbrojenými zložkami.
V prvých dňoch nášho pobytu sa snažíme nájsť okrem iného aj internet. Nie je to jednoduché. Tak, ako so všetkými vecami, ktoré začali na Kube existovať až po Fidelovej revolúcii, pripojenie na internet je tu neraz zložitá záležitosť, vyžadujúca vytrvalosť a trpezlivosť. Ani jedna z týchto cností sa vám napokon nevyplatí; cena je taká vysoká a rýchlosť pripojenia taká nízka, že nakoniec rezignujete a svoje peniaze investujete oveľa múdrejšie do kubánskeho rumu. Prietok dát napokon obmedzuje i samotná kubánska vláda, v snahe kontrolovať obsah informačných tokov, prúdiacich medzi Kubou a zbytkom sveta.
Ešte pred niekoľkými rokmi bolo podľa správ cestovateľov na Kube problémom nájsť vôbec ako-tak zásobený obchod, aby ste nemuseli byť závislí od smiešne predražených turistických reštaurácií. Naša vegetariánska kalvária je už dnes na Kube o čosi lepšia. Vláda medzičasom začala s novým valutovým obeživom „pesos convertibles“, ktorá pri nákupe luxusnejších tovarov nahradila americký dolár. Ide teda o čosi veľmi podobné našim niekdajším bonom, ktorými sa platievalo v tuzexe.
Znamená to že všetko, čo bolo a naďalej ostáva pre drvivú väčšinu Kubáncov úplne nedostupné, napríklad záchodové misy alebo koberec, si tak dnes už aspoň možno vôbec kúpiť, aj keď za ceny, porovnateľné s najdrahšími krajinami EÚ. Kuba je pre nezávislých cestovateľov skutočne drahou destináciou, ale aspoň sa zvýšila dostupnosť produktov ako je maslo, syry alebo fľašková voda. Vegetariáni to majú o to horšie, že dokonca aj v súkromnom ubytovaní nad vami domáci neraz pokrčia plecami, hoci nakoniec sa vždy nájde nejaké jednoduché exotické jedlo, ako koreň z yuky na cesnaku, vyprážané banány, alebo aspoň tradičné „arroz con frijoles“ (ryža s fazuľou).
Na Kube nájdete i čoraz viac súčastí západného konzumného života. Pamätáte si na heinekenovskú dotieravú reklamu, podľa ktorej je ich pivo na Kube striktne nedostupné už päťdesiat rokov? Nuž, neverte marketingu. Nájdete ho tu ľahko, predražený a rovnako mdlý, s umelohmotnou penou a kyslastou pachuťou na jazyku, ako ho poznáme z domu.
Problémy so zásobovaním má Kuba i napriek tomu stále. Vďačí za to svojmu veľkému severnému bratovi, ktorý od prezidentúry George W. Busha stále zostruje už i tak neuveriteľne nehorázne a nespravodlivé embargo. USA čoraz viac obmedzujú snahy o zásobovanie i základnými predmetmi dennej spotreby, ale aj liekov (!), potravín a naposledy aj výmenných vzdelávacích programov, učebníc a pod. Napriek tomu, Kuba stále pulzuje životom a Spojeným štátom ukazuje vztýčený prostredník.
Po niekoľkých dňoch v Havane sa napokon stretávame i s istým našim internetovým kubánskym kamarátom. Pozýva nás navečer k sebe domov. Je práve svätého Valentína; zásobujeme sa teda tekutinami a vyrážame do inej časti mesta. Ideme po známej pobrežnej promenáde Malecón, cez čínsku štvrť, v ktorej už nenájdete nijakých Číňanov, cez novšie a honosnejšie štvrte, až k uliciam s nízkymi domčekmi a skromnými bytmi. Stretla sa tu hŕstka domácich a ďalší cestovateľ, Rodrigo z Čile. Rodrigo sa práve smrteľne zaľúbil do istej Slovenky, ktorú stretol na svojich kubánskych potulkách. Jeho smútok z rozchodu teda zapíjame rumom a pivom; Kubánci kontrujú výbornými jedlom a historkami zo svojho neľahkého života.
Onedlho nato nechávame Havanu svojmu osudu. Odchádzame ráno, keď sa ešte iskričky a pionieri nepokojne mrvia v posteliach a proletári všetkých farieb sa vášnivo spájajú s proletárkami. Len znudený Che, nápadne podobný Ježišovi Kristovi a hrdinom z telenoviel, nás podozrievavo pozoruje z vyblednutých bilboardov cestou na stanicu.
