Kubu opúšťame 10. marca 2007. Zajtra bude presne mesiac, odkedy sme opustili Európu a naše cestovanie začali “naostro”. Zatiaľ si len všímame, že odletová hala havanského letiska je oveľa príjemnejšia, ako tá príletová s kamennými tvárami colníkov. Vo vedľajšom rade čakajúcich je príjemné spestrenie. Dvaja distingvovaní páni v stredných rokoch do seba začnú strkať a napokon sa pobijú. Ako vždy, držím palce tomu silnejšiemu a chudučký pánko sa vskutko onedlho zbiera zo zeme, zatiaľ čo jeho žena vytrvalo privoláva políciu. Policajtov však turistické incidenty nezaujímajú a obe znepriatelené rodiny sa tak po chvíli voľky-nevoľky vracajú do čakajúceho radu.
Pokiaľ ide o samotný let, pociťovali sme istú nervozitu i napriek tomu, že spoločnosť Cubana Air v posledných rokoch zaznamenala len niekoľko pádov lietadiel. Spočítali by ste ich na prstoch jednej ruky. Novočučký Iľjušin však napokon spoľahlivo roluje po venezuelskom letisku a pristávacia plocha splýva v tropickom slnku s bledomodrým karibikom, hučiacim len niekoľko sto metrov od nás.
Caracas je citeľne horúcejší, ako Havana. Už prvé minúty v autobuse nás nenechajú na pochybách, že sme skutočne v úplne odlišnom prostredí. Cesta z letiska vedie okolo strmých, vysokých štítov porastených stromami, a s blížiacim sa Caracasom aj čoraz hustejšou zástavbou nekonečných slumov.
Caracas nie je miesto, na ktorom by ste chceli stráviť svoju letnú dovolenku. Je špinavý, preľudnený, neuveriteľne hlučný a vaša bezpečnosť visí neraz na vlásku. Caracas sa dá poľahky prehliadnuť z okna paneláku, v ktorom bývame: obrovský aglomerát slumov, tiahnuci sa popri úpätí vysokých hôr; posledné chatrče s holými stenami sa strácajú v smogovom opare takmer kolmých svahov. V strede mesta sa týči niekoľko mrakodrapov, obklopených exkluzívnymi štvrťami za nedostupnými plotmi a strážnymi vežami. Na jeho dne sa hemžia ľudia a autá, farebné reklamy a tropická vegetácia.
Chaosom popoľudňajšej premávky si cestu razia tmavé džípy s dymovými sklami; to je stredná vrstva, vracajúca sa z práce alebo nákupu do svojich ohradených enkláv s ochrankou a služobníctvom. Tí najbohatší sa na uliciach neobjavia: vidíte ich krúžiť v rýchlych helikoptérach medzi pristávacími plochami na strechách mrakodrapov.
Panelák, v ktorom bývame, nemá pristávaciu plochu. Stojí na začiatku slumov, so staručkým výťahom, zastavujúcim na každom
4. poschodí. Ošarpaný, prestaralý panelák prežil už veľké zemetrasenie spred štyridsiatich rokov a pre svojich nájomníkov predstavuje luxus, nedosiahnuteľný pre obyvateľov slumov z okolia. Našim hostiteľom je Roy, vyšportovaný Venezuelčan, ktorý už roky s radosťou participuje na celosvetovej sieti cestovateľov Hospitality Club.
Klub funguje veľmi jednoducho: každý člen má možnosť za istých podmienok bezplatne využívať ubytovanie u iných členov v akejkoľvek časti sveta (pokiaľ s tým oni súhlasia). Samozrejme, systém funguje len vtedy, ak dostatočný počet ľudí súhlasí aj s poskytovaním ubytovania, nielen s jeho využívaním u iných. Nech je, ako chce, systém väčšinou funguje. Výsledkom toho nie je len upevnenie presvedčenia, že altruizmus môže byť skutočne efektívnym základom medziľudskej kooperácie, ale i neopakovateľné medzikultúrne výmeny zúčastnených a oveľa hlbšie vniknutie do každodenného života ľudí krajiny, ktorú navštevujete.
Roy nám poskytuje dokonalé možnosti: samostatný byt, o ktorý sa delíme s dvomi Belgiča
nmi, pracujúcimi v Caracase ako dobrovoľníci, získavame od neho i všetky nevyhnutné informácie pre lokálne prežitie. Roy je absolútne zbláznený do Poliakov (a hlavne Poliek). Čo je však šokujúce, jedného dňa na nás čaká v tričku so slovenským hokejovým klubom… Verte alebo nie, slovenské hokejové tričko (lacný falzifikát) ľahko nájdete v každom druhom pouličnom stánku tohto exotického mesta!
Caracas nie je po zotmení veľmi priaznivým miestom; dni trávime dokupovaním posledných nevyhnutností pre život v trópoch, pretože na Kube bolo nemožné zohnať čokoľvek, večery spoločenskými hrami s našimi európskymi spolubývajúcimi. Caracas radi opúšťame po štyroch dňoch; počas nášho pobytu sme nestretli nijakého turistu a jediným skutočným zážitkom tu bolo múzeum súčasného umenia s nádhernými zbierkami z celého sveta.
Kontextové odkazy: