Vo Venezuele je kráľom ropa; liter benzínu je lacnejší ako liter pitnej vody a náš autobus do južnejšieho mesta Ciudad Bolívar je niekoľkokrát lacnejší, ako podobné vzdialenosti na Kube. Bolívar je slovo, ktoré vo Venezuele počujete neraz. Simon Bolívar bol venezuelský revolucionár, ktorý v 19. storočí porazil španielske koloniálne vojsko a následne, na krátky čas, zjednotil celú severnú časť južnej ameriky. Dal tým prvý impulz na ukončenie koloniálnej éry v tejto časti sveta a zároveň na počiatok dlhého obdobia mocenských bojov a nestability, trvajúcich dodnes.
Samozrejme, úbohý Bolívar to tak istotne nemyslel; dnes sa však za trest jeho menom nazýva koncepcia latinskoamerickej sféry vplyvu populistu Huga Cháveza a okrem toho i každé centrálne námestie, hlavná ulica či zákutie venezuelských miest. Choďte, kam chcete, i tak napokon skončíte na Plaza Bolívar.
A veruže tak aj bolo. 15. marca ideme v Ciudad Bolívar rovno do centra a ubytujeme sa v jednoduchom penzióniku (tzv. posada) priamo na plaza Bolívar. Platíme, ako inak, menou bolívares. Ciudad Bolívar je nepekné mestečko na peknej a obrovskej rieke Orinoco. Trávime tu len dva dni pred ďalšou cestou do južnej Venezuely. Stretávame ďalších cestovateľov, dozvedáme sa o niekoľkých prepadnutiach turistických zájazdov na severe krajiny. Na večernej zábave s vynikajúcou hudbou a tancom nás ešte schladí párik Čechov, ktorých práve olúpili za rohom, rovno pod nosom hliadkujúcich policajtov. Policajti prijali ich oznámenie nanajvýš stoicky a o pár hodín im priniesli ukradnutý fotoaparát. Odmietajú diskutovať o tom, ako chytili páchateľov a kde je finančná hotovosť, ukradnutá spolu s taškou a fotoaparátom.
Samotné mesto nevzbudzuje našu prílišnú dôveru. Začína sa na pravom brehu Orinoco, v smrteľnej páľave a vlhkosti, a jeho ulice náhle strmo vystupujú do strmého terénu, v poobedňajších hodinách hrozivo opustené, so zavretými obchodmi a spustenými železnými vrátami. V centre niet takmer nijakých reštaurácií ani supermarketov, nachádzame len obchody s treťotriednou módou a drogérie. Keď v nedeľu poobede prechádzam po uliciach, niet tu ani živej duše, okrem obrovského, tučného povaľača, ktorý spí v strede cesty v ufúľaných šatách a huňatá kučeravá hriva sa mu mieša s olejovou mlákou, plnou prachu a odpadkov. Večer odchádzame, úzke ulice sa opäť začínajú zapĺňať ľuďmi. Mesto zapadá do pokojného šera, len v diaľke sa črtá smrteľne romantická silueta jediného mosta rieky Orinoco, za ktorým dohasína oranžový, tropický západ slnka.
Cesta na južnú hranicu Venezuely trvá 12 hodín, prechádzame ju v noci. Z nevinných driemot nás vytrhne až ráno vojenská hliadka, ktorá zastavuje autobus a všetkým káže vystúpiť. Armáda má po celej krajine takéto taktické cestné stanoviská, na ktorých robí námatkové kontroly áut a pasažierov. Vojaci nás prinútia vyniesť celú batožinu a začínajú prehľadávať každý kus s dôkladnosťou armáde vlastnou. Možno sa mi to len zdá, ale vojaci v tejto časti sveta (rovnako na Kube) vyzerajú byť neuveriteľne mladí; jeden z nich kontroluje Justynu. Je taký útly, že samopal na jeho pleci vyzerá až neprirodzene. Správa sa, akoby po prvýkrát v živote držal v ruke dámsku spodnú bielizeň (asi nie som ďaleko od pravdy). Justyna mu napokon násilím vytrhne gaťky z detských dlaní a dorazí ho štipkou šťavnatých slov v jeho rodnom jazyku.
Môjho vojaka zase zaujíma český útočný nôž, ktorý mi nájde v ruksaku. Vidím mu na očiach, ako veľmi po ňom túži. Študuje obojstranné ostrie, dokonca si púzdro prirovnáva ku gatiam a celkom zabúda, že sa má tváriť ako podozrievavá autorita.Napokon otcovsky pokrútim hlavou a muž mi ho s povzdychom vracia. Autobus sa opäť pohýna, až teraz si všímame, že okolo nás sa strieda džungľa a obrovská trávnatá pahorkatina s palmovými hájikmi: sme v La Gran Sabana, vo Veľkej Savane, našej ďalšej dlhšej zastávke.
Kontextové odkazy: