Ráno sa vylodíme v pokojnom, zahmlenom prístave. Posledný pohľad na našu červenú loď a v zovretej formácii všetci cudzinci prechádzame na autobusovú stanicu. Mesto nám neponúka príliš príjemný pohľad a každý z nás ho opustí rýchlo, bez výčitiek svedomia.
Na uliciach vidieť mierny úpadok; je tu špina, šedé domy a šedí ľudia. Po celý čas sa tu cítim nesvojo. Je to v ľuďoch, v spôsobe, akým nás pozorujú. Kedykoľvek zaregistrujem, že kohosi pohľad akoby odhadoval obsah mojich vreciek, keď vidím nejaké oči, ktoré akoby merali svoje a moje šance tak, ako to robievam v boxe pred súbojom, vtedy sa zapína celá moja ostražitosť.
V tomto meste na nás týmto spôsobom hľadí príliš veľa ľudí. Stanica nie je ani trošku bezpečná; veľkú batožinu si nechávame v úschovni a vychádzame do sychravého dňa. Na ulici na nás pokrikujú čudné typy, šomrú veksláci. O dva bloky ďalej zrazu cez dav ľudí prebehne policajt, za ním ďalší. Čosi sa tu deje, to je isté. Dozvieme sa to o tri hodiny neskôr. Naša kamarátka z lode Aurelia, zmietajúca sa medzi španielskou a nemeckou identitou svojich rodičov, sa stala obeťou ľahšej lúpeže. Akýsi chlapík jej vytrhol fotoaparát priamo na ulici. Toto sa stalo niekoľko sekúnd predtým, ako sme tadiaľ prešli my.
Aurélia je však pravá Európanka: chlapíka omráčila stádom mrzkých slov a začala ho okamžite prenasledovať. Mala šťastie; prebehla okolo dvoch policajtov, jednému z nich sa zdalo podozrivé vidieť utekať turistku a nadávať komusi do skurvysynov. Pustili sa za ňou. Naháňačka trvala niekoľko minút a zahŕňala filmovú scénku, keď zlodej vbehol do reštaurácie s Aureliou a policajtmi v pätách. Odnieslo si to niekoľko stolov so všetkým, čo bolo na nich. Policajti ich dobehli presne v momente, keď Aurelia pri druhom východe z reštaurácie už-už išla zlodeja schytiť za golier. Policajti to urobili lepšie; muža skopali priamo na ulici a zobrali na stanicu. A potom že pri policajnej brutalite niet happyendov!
Puerto Montt sme opustili ešte v ten deň popoludní. V miestnej reštaurácii nám i napriek niekoľkým ubezpečeniam doniesli v jedle mäso a pri platení sa nás pokúsili okradnúť.
Na pobreží, priamo v strede mesta, sme našli opusteného tuleňa ležať takmer na hlavnej ulici. Dezorientované zviera, presne také krásne, ako z našich fotiek z Ohňovej zeme, sa bezvládne prevaľuje na kameňoch a zúfalo ryčí. Ľudia prechádzajú okolo, robia si fotky, alebo odvracajú zrak. Existuje v tomto meste, v tejto krajine inštitúcia, ktorá dokáže nejako pomôcť chorému zvieraťu? Neviem; odchádzam tak ako ostatní, neostáva vo mne ani štipka sebaúcty.
