Návrat do Argentíny
Po plavbe cez Pacifik a čílsku Patagóniu nás po niekoľkých týždňoch opäť víta Argentína. Severopatagónske mesto Bariloche je pre Argentínčanov jedným z najobľúbenejších miest na dovolenku. Prísť sem na niekoľko dní spolu s celou triedou po skončení strednej školy je absolútnou nevyhnutnosťou. Ja som sem svojich spolužiakov zo strednej školy nepriviedol, ale okrem Justyny sú s nami aspoň šampiónka v grcaní Claudia a jej kamoška Sybill.
Bariloche vďačí za svoju atraktivitu niekoľkým veciam. Leží na severnom konci Patagónie, v regióne zvanom Jazerná oblasť. A nie je to len tak. Na jednej jeho strane sa začínajú Andy a najlepšie argentínske lyžiarske strediská, na druhej oblasť jazier, riek a lesov, ktorá presahuje ďaleko na čílsku stranu. Samotné Bariloche leží na brehu jazera a jeho turistické srdce pulzuje životom. Vskutku, je to výborná základňa pre cestovanie, objavovanie tohto nádherného regiónu, hoci my sami sme si ho napokon príliš neužili.
Problémom bolo najmä počasie: jedného rána vychádzame i s dievčatami za mesto do hôr, no vraciame sa naspäť priamo zo svahu, pretože hmla je taká hustá, že by sme neprišli nikam. Počas celého pobytu nás severná Patagónia prenasleduje hustým dažďom alebo snežením, chladným vetrom a medzi nimi vzácne chvíle slnečného svitu, v ktorom sa trblieta jazero a vzdialené hory. Mesto Bariloche je akousi karikatúrou alpského štýlu, keď v centre nájdete domy obložené drevom, švajčiarske a rakúske názvy reštaurácií a všade podávajú fondűe alebo štrúdle.
V Bariloche začínam hľadať vakcíny na ukončenie svojej očkovacej kúry. Nijaké som nenašiel, vďaka tomu som mal však možnosť nazrieť do tmavej, špinavej verejnej nemocnice a utvrdil som sa v presvedčení, že v krajine Argentína ochorieť veru nemienim.
Cestovanie cez severnú Patagóniu
Jediný podarený výlet sme urobili 6. júna 2007. Prenajali sme si auto spolu so švajčiarskymi dievčatami a Austrálčanom Petrom, ktorý sa k nám pridal v hosteli. Vybrali sme sa na okružnú cestu okolo siedmych miestnych jazier, no po celý deň pršalo tak husto, že sme poriadne nezazreli ani jedno. Navečer, po 200 km môjho šoférovania, prichádzame do podhorského mestečka San Martin de los Andes.
To sme už ale všetci poriadne naštvaní: keď nám počasie kazí deň, my sami si vyrobíme večer! Najprv zohnať ubytovanie; luxusný dvojposchodový apartmán za cenu hostelovej izby by bol akurát. Nájdeme ho na konci mesta, turistov je málo a tak majiteľ len hodí rukou. Obsluha nám zapáli v kozube oheň a dostaneme zadarmo poukážky na ochutnávku jedál v miestnej reštaurácii. Druhý bod: jedlo. Nenechávame nič na náhodu a urobíme si ho sami. Svoju skromnú účasť nemôžem poprieť. Upečieme si ryžu a zemiaky, grilujem baklažán. Dievčatá krájajú obrovský zelený šalát, ešte dorábam špenátovú omáčku a môžeme otvoriť prvú fľašu vína.
Argentína, miesto stretnutí
V San Martin, po upršanom, znudenom dni, zažívame možno najkrajší večer od začiatku našej cesty. Ako vždy, tým najväčším pokladom cestovania sú ľudia, ktorých stretávame. Cítime sa spolu príjemne, pozorujeme dážď za oknom a túlavá mačka, ktorú sme vpustili dnu, pomaly zaspáva Justyne na kolenách.
Na druhý deň skoro ráno odvážam Sybillu a Claudiu na autobus, odchádzajú na čílsku stranu hôr. Pevne verím, že sa ešte stretneme. Ak nie Južná Amerika, možno Európa: bývajú v Zűrichu, rovnako, ako moja sestra Maťa. V krvi mám istotne presne toľko isto promile, koľko som mal pred dvomi hodinami, keď som išiel spať, a tak sa radšej rýchlo vraciam do postele.
Ráno sa vyčasilo; pred odchodom ešte navštívime reštauráciu, do ktorej sme dostali od nášho hotela poukážky na jedlo. Po zjedení tretieho taniera, celkom naspodku, nájdeme úbohého švába, zapečeného v chlebe. Keby som chcel byť ironický, povedal by som, že šťastie nás neopustilo ani dnes, pretože zhrozený personál nám za to odpustí i všetky nápoje a vychádzame bez zaplatenia jediného haliera. Justyna a Peter sa však pritom tvárili tak znechutene, že o irónii nemôže byť ani reči. Fakt neviem, čo majú niektorí ľudia stále proti tým nevinným, priateľským tvorom.
Jazerná oblasť, Patagónia, Argentína
Vraciame sa zasneženou krajinou do Bariloche. Aj tá malá časť cesty, ktorá je vyasfaltovaná, je nedotknutá odhŕňačmi snehu. V istom momente nachádzame v ostrej zákrute havarovaný kamión. Cesta je tu pokrytá dokonalým ľadom: som si takmer istý, že keby som pri pohľade na prevrátenú vlečku nespomalil na takmer krokovú rýchlosť, zastavila by nás až skala o pár krokov ďalej. Áut tu jazdí málo, ale aj tak, mám pocit, že v zime sa tu cesty neudržujú jednoducho vôbec.
Prechádzame ďalšími jazerami, okolo nás sú štíty a hrubá vrstva vrstva snehu sa neustále strieda s takmer jesennou atmosférou, v závislosti od nadmorskej výšky. Naspäť, v Bariloche, sa už pomaly pripravujeme na odchod. Ešte predtým však stihnem zistiť, že na mojich teniskách s drahými technológiami a slávnou reputáciou praskla podrážka takmer po celej dĺžke.
Skoro ako doma
Nepríjemné, ak sa vám to stane v Patagónii a topánky ste kúpili na Slovensku, však? Ja ale nestrácam nádej; ich cena je dosť vysoká na to, aby ste mohli očakávať slušný prístup a snahu obchodníka problém vyriešiť. Je celkom bežné kdekoľvek na svete, že predajca vám poskytne akú-takú náhradu aj na diaľku, pretože ak sa pokazí čosi, za čoho spoľahlivosť ručí dobrý výrobca a v neposlednom rade i cena, je to chápané ako hanba, ako omyl, ktorý treba čo najskôr napraviť.
Napíšem teda list firme Trekland na Vajanskom nábreží, v ktorej som pred odchodom nechal zopár desiatok tisíc korún za výbavu, vysvetľujem situáciu. Fotografie zlomenej podošvy v prílohe. Odpoveď dostanem obratom: bohužiaľ, nemôžu mi pomôcť. Topánky si môžem dať opraviť sám, ale stratím záruku. Môžem ich takisto poslať na Slovensko, samozrejme na vlastné náklady, ale neručia mi za to, že reklamáciu budú akceptovať. Prečo? Je pravdepodobné, že závada vznikla mojim zavinením: nosením ťažkého ruksaku, mesprávnym používaním atď. atď.
Neverím vlastným očiam: takto mi odpovie obchod, ktorý predáva profesionálnu outdoorovú výstroj a ktorý žije z reputácie tých najlepších a najspoľahlivejších značiek? Samozrejme, musím byť na vine ja: výrobcovia turistických topánok istotne nemohli rátať s tým, že niekto bude ich obuv nosiť s ruksakom! Odpovedám obchodu podobným tónom, dostávam ešte bezočivejší list.Nuž čo. Nedá sa nič robiť. Skúsim sa obrátiť priamo na výrobcu, firmu Garmont, a uvidíme. Až teraz som si spomenul na podobné zážitky niekoľkých mojich známych, ktorí si v Treklande za nemalé sumy nakúpili tovar a pri pokuse o reklamáciu skončili presne tak, ako ja: závada zavinená nesprávnym používaním.
Patagónia, posledné zbohom
10. júna 2007 napokon opúšťame San Carlos de Bariloche a s ním i celú Patagóniu. Za posledné takmer dva mesiace sme ju obišli takmer celú: precestovali sme tu okolo desaťtisíc kilometrov autobusmi, pešo i loďou. Patagónia, to je posledné slovo pri snoch o horách, ľadovcoch, pustatine bez ľudí. Patagónia je však zároveň hlboko postihnutá turistikou, ekonomickými záujmami mocných a globálnym otepľovaním. V budúcnosti sa všetko toto ešte istotne zhorší: ak môžete, stihnite ju čo najskôr. Nikdy na ňu nezabudnete.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Severná Patagónia