Je 15. júl 2007. Cesta do Potosí trvá len čosi vyše päť hodín, ale sediac v preplnenom autobuse sa cítime, akoby to bol celý deň. Ako je v Bolívii dobrým zvykom, firma predala ďalších niekoľko desiatok lístkov na státie. Znamená to, že všade okolo nás sa tlačia indiáni so svojimi taškami a lícami, napučenými od prežúvaných kokových listov. Hneď pri prvých serpentínach po prašnej, nevyasfaltovanej ceste začína grcať chlapček, sediaci vedľa mňa na podlahe. Onedlho ho nasledujú i ostatní dospelí. Zdá sa, že indiáni majú slabý žalúdok nielen na alkohol, ale aj na cestovanie.
Priamo za nami sedí párik Alicja a Michał, naši spoločníci zo soľnej púšte. V istej chvíli sa ponad nich nahne ufúľaný indián, ktorý práve naplnil svoj desiatový sáčok zvratkami, a pokúša sa otvoriť okno. Všetci mu rýchlo pomáhame v domnení, že potrebuje čerstvý vzduch, v snahe vyhnúť sa ďalšej dávke nevoľnosti. Muž však len pokojne vyhodí svoje výlučky von oknom; časť sáčku vyšplechne zvonku na steny a okná autobusu. Takto sa to robí v Bolívii: každý nepotrebný obal vyhadzujú cestujúci rovno von oknom, nádherné púštne hory okolo nás zdobí široký pás smetí, bežiaci po oboch stranách cesty.
Napokon prichádzame do baníckeho mesta Potosí, považovaného za najvyššie položené mesto na svete (4.070 m.n.m.). Kedysi bolo považované i za najbohatšie: už na konci 16. storočia tu španielski dobyvatelia objavili svoj veľký sen, nevyčerpateľné ložisko striebra a iných drahých kovov. Podľa indiánskej legendy sa v preslávenom kopci Cerro Rico (bohatá hora), týčiacom sa nad mestom, nachádzali také obrovské strieborné žily, že pri náhodnom požiari sa roztopený kov lial v celých potokoch.
História Potosí, to je päť storočí intenzívneho dobývania minerálov v útrobách Cerro Rico. Päť storočí exportu striebra do Európy, päť storočí práce černochov a indiánov pod zemou, vykorisťovania, chamtivosti, zbedačovania okolitých domorodých kmeňov. Päť storočí, desiatky tisícov ľudských obetí. Najprv afrických otrokov, no keďže tí vo vysokej nadmorskej výške a krutých životných podmienkach umierali ako muchy, vystriedali ich indiáni. Indiáni boli po tisícročia zvyknutí na riedky vzduch a nízke teploty náhornej planiny, pracovať vedeli tvrdo a k životu im stačili neraz listy koky. Päť storočí tu žili a pracovali ako zvieratá, na zemi, ktorá pôvodne patrila im. Žijú a pracujú tak dodnes.
Potosí je dnes mierne upadnutým mestom, ešte stále žije zo svojich baní a novodobých otrokov, ktorí naďalej prekopávajú Cerro Rico skrz-nakrz. Ich dennou dávkou je viac ako päťsto listov koky a 96% lieh, ktorý pijú ako vodu. Každý turista, tak ako my, sem prichádza na exkurziu do baní, nadýchať sa vzduchu v zadúšajúcich, úzkych chodbách plných prachu a beznádeje. Treba vidieť baníkov, ktorí ešte stále kopú čakanmi a svietia si plynovými lampami, tak ako to robili ich predkovia od čias conquisty.
Pri dobývaní južnej Ameriky si Španieli veľmi rýchlo všimli význam, aký zohrávala koka v živote miestnych kultúr. Okrem toho, že indiánom pomáhala prežiť v náročných podmienkach vďaka tlmeniu bolesti, pocitu vyčerpania a symptómov choroby z nadmorskej výšky, bola zároveň univerzálnym platidlom a dôležitým náboženským artefaktom.
Znechutení Európania, tí dávni ignoranti a nepriatelia náboženskej inakosti, boli príliš tupí, aby od začiatku pochopili jej nenahraditeľnú funkciu v živote týchto spoločenstiev. Najprv dosiahli, že pápež koku označil za diabolskú bylinu. Avšak jej dôležitosť si opäť uvedomili práve vďaka Potosí a Vatikán svoje rozhodnutie čoskoro potichučky stiahol. Indiáni boli schopní znášať svoj neľudský údel v strieborných baniach len vďaka koke.
Odteraz dostávali od Španielov toľko koky, koľko len chceli: pestovali ju v nížinách čierni otroci, tí istí, ktorí sa nehodili na prácu baníkov. Koka sa stala hneď po striebre dôležitým obchodným artiklom. Indiáni si ju mohli, ba čo viac, museli kupovať každý deň. Samozrejme, Španieli zdanili aj koku a od jej produkcie závisela produkcia bohatého mesta Potosí. Koka sa pomaly šírila na starý kontinent a do Ázie. Všade boli bane: nadrogovaní robotníci, indiferentní voči únave a hladu, boli tou správnou pracovnou silou ešte na začiatku 20. storočia i v Európe.
Cesta do mikrobusu zo stanice stúpa strmo hore, pomaly vchádzame do historického jadra, plného starobylých koloniálnych budov. Nachádzame ubytovanie v príjemnom hosteli; po mrazivom Uyuni je príjemné mať izbu so silným prúdom horúcej vody a plynovým radiátorom. Noci tu bývajú chladné, pretože nadmorská výška 4 km je dosť úctyhodná i napriek tomu, že sme už hlboko v tropickom pásme.
Kráčajúc po meste, začíname pociťovať čoraz silnejšie príznaky choroby z nadmorskej výšky. Máme problémy s dýchaním, mierny kopček pre nás znamená veľa síl a vyčerpania. Svet okolo mňa sa mierne krúti, Justynu bolí hlava. Raz darmo, prejsť tým musí každý. Alicja bola s Michalom pred niekoľkými dňami na šesťtisícovke a v pľúcach sa jej začala tvoriť voda, čo sú už naozaj nebezpečné symptómy. Ak postihnutá osoba rýchlo nezíde, môže sa zadusiť, alebo sa voda môže začať tvoriť v mozgu, čo zabíja rýchlo a takmer bez varovania (Alicja zišla).
Ešte v ten večer si zaplatíme exkurziu do strieborných baní v jednej z agentúr. Vybrali sme si takú, ktorá robí viac, ako len biznis z ľudského utrpenia. Zamestnáva bývalých baníkov a ich rodiny, tých, ktorí sa dostali z každodenného kolobehu driny v tmavých štôlňach.
Dievča za stolom v kancelárii je čosi po tridsiatke; má strhanú, no peknú tvár indiánskej miešanky. Pracuje v kancelárii, obsluhuje turistov a vybavuje telefóny, okrem toho sa ešte učí písať. Práve s námahou opakuje písmeno “C” v šlabikári. Napriek tomu nám bez problémov vybaví exkurziu, na prstoch si bezchybne spočíta cenu preddavku. Je neuveriteľne dojímavé, vidieť dospelého človeka negramotného, v celej jeho obrovskej izolácii dnešných všeobjímajúcich informačných štruktúr. Agentúre som vďačný už len za toto, že dajú prácu aj analfabetke a že som mohol vidieť jej kostrbaté riadky vyplnené písmenom C, ešte predtým, ako stihla zošit hanblivo schovať.
Na druhý deň ráno vyrážame do baní. Kdesi na začiatku mestských slumov nás vybavia výstrojou a mierime na banícky trh. Tu môžeme kúpiť čosi pre baníkov: alkohol, cigarety, koku, dynamit. Áno, toto všetko kúpite v Bolívii priamo na ulici a bez okolkov. Šúľky priemyselnej plastickej trhaviny kúpite doslova za pár dolárov, za kúpu rozbušky dostanete ešte zľavu. V Bolívii kúpite všetko a všetkých.
Prechádzame okolo stánkov s kokou, okolo babiek vydávajúcich obedy v špinavých tanieroch za pár halierov. Všetci tu jedia mlčky, ignorujú nás aj seba navzájom. Toto je už iný svet, čosi, čo naša západná civilizácia nezahŕňa v správach ani v kolektívnej pamäti (na rozdiel od, povedzme, obetí hladu či detských vojakov). Napriek tomu, vďaka tomuto svetu sa stále rozvíjame, importujeme suroviny a meníme ich na sofistikovaných pomocníkov našich dokonalých životov.
Navštevujeme fabriku na extrakciu minerálov, napokon sa presúvame na úpätie kopca Cerro Rico a vchádzame do jednej zo štôlní. Našimi sprievodcami sú vskutku bývalí baníci. Nestrácajú čas ani energiu. Naplnia si ústa kokou, zdravia svojich bývalých kolegov, častujú ich našimi darmi a napredujeme v dlhom tmavom tuneli. Napokon sa rozchádzame po skupinkách do jednotlivých zmenšujúcich sa štôlní, čoraz viac do hĺbky k ložiskám, pri ktorých sa pracuje. Alicja a zo dvaja ďalší ľudia sa vracajú, kvôli záchvatom klaustrofóbie nemôžu ísť ďalej.
Bane kopca Cerro Rico, to sú desivé tri hodiny v polmetrových skalnatých tuneloch, zadúšajúca horúčava a všadeprítomný prach. Ovzdušie je ním celkom zahustené, každý nádych akoby zmenšoval objem mojich pľúc. Plazíme sa stovky metrov, miesta, kde si možno aspoň čupnúť, sú zrazu ako raj.
Míňame pracujúcich baníkov, no sme pre nich ako vzduch. Ledva nás pozdravia, pracujú s klinmi a kladivami. Počas celej exkurzie som nevidel jediné pneumatické kladivo. Občas uhýbame pred vagónmi, plnými horniny. Vagóny takisto tlačia ľudia, niet peňazí na elektrický motor. Sprievodcovia rozdávajú darčeky, takmer všetci baníci si pýtajú koku. Samotní sprievodcovia ju bez prestania žujú od prvého momentu, ako sme sem vstúpili.
Pri jednej zo zastávok stretávame robotníka, má pätnásť rokov. Pracovať sa tu začína s rodičmi, neraz od desiatich rokov života. Od momentu, keď vstúpite do bane a začnete 10-12 hodinové smeny štyri až päť dní v týždni, začína sa vaša životnosť znižovať desivo rýchlym tempom. Každodenný nechránený styk s chemikáliami ako arzén, podvýživa, otrocká práca a smrteľne nebezpečné štôlne, to sú dôvody, prečo priemerný život baníkov z mesta Potosí často nepresahuje desať rokov od začiatku práce v bani.
Pätnásťročný chlapec, ktorý teraz skúpo odpovedá na sprievodcove otázky, sa teda možno nikdy nedožije svojej tridsiatky. Napriek tomu, hovorí, že by nemenil. Nič iné nepozná, otec ho sem zaviedol, keď mal jedenásť rokov. Kariéra baníka, to je pýcha členstva v špeciálnej kaste a o čosi lepšia finančná situácia.
Tesne pred odchodom prechádzame okolo poslednej skupiny robotníkov, muži majú prestávku a častujú seba i nás veselými vulgarizmami. Bavia sa s dievčatami v našej skupine; máme si dávať pozor na toho a toho, pretože do baní prišiel pracovať po tom, ako znásilnil dievča vo svojej dedine a začal mať problémy s políciou. Muž, o ktorom je reč, sa zachmúri a vyjde z miestnosti, jeho kolegovia sa so zadosťučinením potľapkávajú po pleciach.
Napokon sme vonku; vzduch je zrazu neuveriteľne čistý, oslepuje nás slnko. Sprievodca nám ešte len tak, pre zaujímavosť, odpáli na povrchu nálož dynamitu. Po výbuchu ostane mračno prachu a polmetrový kráter; vraciame sa do mesta. Dnes, v roku 2007, prechádzajú bane pomalými a dočasnými zmenami. Prešli do rúk baníkov, ktorí vytvárajú korporácie s právom ťažiť a predávať horniny, indiánske komunity si pomaly vymáhajú svoje práva na náhradu za stratené teritóriá, na vzdelanie a pracovné príležitosti. Napriek tomu, vnútrajšok Cerro Rico naďalej ostáva tou najhoršou nočnou morou, kobkou a hrobom pre stovky ľudských bytostí. Nič nenasvedčuje tomu, že sa situácia v najbližšom desaťročí významne zmení.
V našom príjemnom hoteli sa umyjeme a oblečieme si nové šaty. Dokonca aj potom sa však nemôžem zbaviť mdlého prachového smradu s pachuťou koky. Bude so mnou ešte niekoľko ďalších dní; až neskôr si uvedomím, odkiaľ sa vlastne berie v mojej blízkosti vôňa koky. Myslím, že je to čiastočkami prachu, ktorý sa ešte stále udržiava v mojich topánkach, na ruksaku a najmä v póroch pokožky. Ten istý banský prach, po ktorom päť storočí šliapu indiánski baníci žuvajúci koku. Tú po celý čas vypľúvajú na zem a vydychujú. Som presvedčený, že sa už stala neoddeliteľnou súčasťou toho miesta, prenikla do všetkých jeho špár, dokonale sa zmiešala s prachom a nehybným, dusivým ovzduším tam vnútri.
Večer sa už nestretneme s Alicjou a Michalom. Mestom sa šíri hrozba baníckych štrajkov a blokád, ktoré z času na čas ožívajú a sú schopné dokonale ochromiť život v celej krajine. Poliaci si v panike balia čo najrýchlejšie veci a berú prvý autobus do mesta Sucre. Ich časový plán je veľmi napätý a každé zdržanie pre nich predstavuje problém.
Na druhej strane, stretávame sa s Američankou Naomi, ktorá s nami prežila Salar de Uyuni. Našim ďalším spoločníkom je prekvapujúco Ír Brian, s ktorým sme sa pred dvomi mesiacmi plavili patagónskymi kanálmi v Navimagu. O Brianovi nebolo po celý ten čas ani slychu, až kým sme do seba šťastlivo nenarazili na odpornom námestí mesta Uyuni, márne hľadajúc miesto na raňajky. Brian má predbežne takmer rovnaký itinerár ako my a bolo by smiešne, míňať sa na uliciach rovnakých miest s týmto príjemným chlapíkom bez toho, aby sme čas trávili spolu.
Na druhý deň nás čaká presne to, pred čím sa snažili utiecť naši poľskí kamaráti. Dozvedáme sa, že v noci začali baníci blokádu južnej Bolívie. Naše Potosí ako epicentrum je dokonale uzavreté zo všetkých strán, rovnako ako hlavné mesto La Paz a Sucre. Zdá sa, že Poliaci bohužiaľ ďaleko neutiekli… Baníci požadujú zníženie daní za predaj horniny a ďalšie sociálne privilégiá. Hoci s nimi samozrejme sympatizujem, ich argumenty – kamióny, blokujúce cesty, zbrane a výbušniny, ktoré neváhajú použiť, to je čosi, čo ich boj v mojich očiach akosi devalvuje.
Bolívia, to je každodenná realita štrajkov, blokád, demonštrácií. Mnohé z nich sú plné násilia, davovej psychózy a lacného politického nátlaku. Raz darmo, táto krajina na každom kroku poskytuje dôkazy o tom, akú dlhú cestu má pred sebou v snahe ako-tak dobehnúť aspoň susedov vo svojom regióne. To, že je latinská Amerika politicky nestabilná, znie takmer ako tautológia, ale Bolívia, to je do očí bijúci príklad absencie vnútornej spoločenskej rovnováhy. To, čo v Európe existovalo vo väčšom meradle naposledy kedysi v 17. storočí – neschopnosť centrálnej vlády udržať kontrolu na svojom teritóriu, to je v Bolívii naďalej realitou.
Bolívijčania hrozivo často hovoria o občianskej vojne, a to nie pri jednej, ale viacerých odlišných témach-kontradikciách, ktoré dominujú vo sfére verejnej mienky. Problémom je, že v Bolívii akoby neexistovala politická diskusia ako základ stability medzi polemizujúcimi stranami. Každý konflikt, nezhoda sa okamžite radikalizuje a naberá násilný smer. Politickým lídrom tejto krajiny sa zdá naďalej výhodnejšie dosahovať svoje ciele pri sporoch s oponentmi tým, že polarizujú svojich stúpencov. Surový nátlak má prednosť pred kompromisom a zmysluplnou diskusiou.
V meste zatiaľ stúpa napätie. Jedného dňa ráno prechádzame okolo davu ľudí, nahnevane pochodujúcich po uliciach. O polhodinu neskôr uvidel Brian na hlavnom námestí ozbrojenú zrážku s políciou. Ľudia rozbíjajú autá, na zemi ležia nehybné postavy a prichádzajú sanitky.
Turisti z nášho hotelu sú v panike. Snažia sa dostať z obkľúčenia, prejsť pešo cez barikády a pokračovať v cestovaní. Každé ráno odchádza nejaká skupinka, vracajú sa večer, vyčerpaní a zúfalí. Niektorí z nich kráčali s celou batožinou i 20 km a jediné čo našli, boli len ďalšie barikády. Baníci si svoju robotu urobili dobre. My sa zatiaľ nikam neponáhľame. S Brianom si užívame krásne mesto, skúšame všetky vegetariánske reštaurácie a obdivujeme koloniálnu architektúru. Je príjemné byť uväznený v Potosí.
V posledný deň obkľúčenia si ešte vyjdeme do vrchov. Každý krok vyššie, to je búšenie krvi v mojej hlave kvôli nadmorskej výške. Nad nami je už len slnko a bezoblačné nebo, vo vrchoch je ticho, stáda lám a indiánski pastieri. Skúšam žuvať kokové listy. Po dvadsiatich minútach žuvania mi vskutku ustupujú symptómy nadmorskej výšky. Podnebie i jazyk mi zdreveneli, ľahšie sa mi dýcha. Myšlienky sa mi strácajú kdesi v pozadí mysle, alkaloidy z koky začali práve pôsobiť i na mozog.
Je to zaujímavý a neškodný zážitok, čistá koka je totálne odlišná rozprávka, ako jej slávny derivát kokaín. Po hodine so mnou ostal už len prenikavý zápach koky, ktorý tak nemám rád, pridávajú sa príznaky úpalu a večer ležím v hoteli s horúčkou. Viem, že koka je v tom určite nevinne, ale akosi som si jej zápach podvedome spojil so svojim úpalom a odteraz na ňu nemôžem ani pozrieť. Na jej smrad som sa stal úplne alergický.
Večer všetci spolu pozeráme televíziu. V La Paz začína ďalší veľký štrajk a demonštrácia. Tentoraz ide o spory okolo hlavného mesta, La Paz sa ním vraj stal nezákonne a mesto Sucre chce teraz svoje výsady späť. Opäť sa hovorí o občianskej vojne; v La Paz sa na uliciach zhromaždilo viac ako dva milióny ľudí.
Dva milióny ľudí, to je celá štvrtina Bolívie. Predstavte si to! Bavíme sa o piatej najchudobnejšej krajine na svete, ktorej štvrtina obyvateľov sa v piatok namiesto práce zhromaždí na námestí a demonštruje. Koľko miliónov dolárov stratí štátna ekonomika, keď štvrtina pracovnej sily nepracuje celý jeden deň? Koľko stoviek miliárd dolárov by stálo sťahovanie celej administratívy na druhý koniec krajiny? Bohužiaľ, opäť sa presviedčam, že stav, v akom sa dnes Bolívia nachádza, je presným odrazom úrovne jej obyvateľom. Toto už nemá nič spoločné s kultúrnymi odlišnosťami a toleranciou voči iným politickým tradíciám. Masy sa tu hypnotizujú tak neuveriteľne ľahko, že ľudia sú tu schopní zabíjať sa na uliciach z najhlúpejších dôvodov.
Táto časť pravdy o Bolívii, to sú bieda a svrab, vyrábané skorumpovanými, zločinnými politikmi, a udržiavané samotnými občanmi, nevedomými a zmanipulovanými. I v každodennom bolívijskom živote okolo nás si všímam, že ľudia sú tu často úplne neschopní akceptovať čokoľvek iné ako zaužívané rutiny, frázy a názory. Stačí, aby ste sa opýtali čašníka na tie najjednoduchšie veci, ktoré však nie sú v menu, a hodí na vás taký pohľad, akoby ste boli mimozemšťan. Vyzerá to, že zjednodušujem, ale každý, kto Bolíviu navštívil, si určite veľmi dobre spomenie, ako sa okolo nás tento typ správania prelína s politickým komformizmom a manipulovateľnosťou ľudí.
Na druhý deň, 20. júla, sa dozvieme o dočasnom pozastavení blokády a vyrážame von z mesta prenajatým taxíkom doslova päť minút po vyčistení poslednej barikády. Strávili sme tu päť dní navyše, teraz sledujeme okolité hory, strácajúce sa v súmraku. Z autorádia spieva svoje magické melódie úžasná Bolívijčanka Luzmila Karpio, Justynka spí a taxikár mi zatiaľ vysvetľuje svoje politické postoje ohľadne štrajku i zmeny hlavného mesta.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Bolívia » Potosí
