Je 12. júl 2007, deň začiatku našej trojdňovej túry po soľnej púšti a zároveň deň, keď môžeme konečne vypadnúť z Uyuni. Formality s agentúrou už máme vybavené: v Bolívii sa platí vždy vopred, ale ani my nie sme včerajší a agentku sme žiadali o všetky presné podrobnosti cesty vrátane vegetariánskeho menu. Máme svoje skúsenosti s realitou južnej Ameriky, agenti vám na začiatku vždy veľa sľubujú a na konci sa reklamácie neuznávajú.
Tesne pred odchodom sa stretneme s našimi spoločníkmi na túre: je to marocký Belgičan Tarek so svojou americkou kamoškou Naomi a dvaja…Poliaci. Alicja a Michał sú už síce viditeľne naturalizovaní Kanaďania, pretože so svojimi rodičmi utiekli z Poľska, keď boli ešte deti, ku svojmu pôvodu sa však bez problémov hlásia. Stretli sa už v Kanade, obaja s podobnou históriou; dnes sú manželia takmer desať rokov.
Napokon prichádza náš džíp, šofér a sprievodca v jednej osobe Johnny nám vyloží batožinu na strechu. Domorodá kuchárka Victoria si uhladí svojich desať sukní, na hlavu si vyloží miestny chaplinovský klobúk, vyhradený výlučne ženám, a môžeme vyraziť.
Samozrejme, nič tu nie je také jednoduché. Najbližšie dve hodiny jazdíme po meste a doplňujeme zásoby. Na túru napokon vyrážame s niekoľkohodinovým meškaním, presne v súlade s bolívijskou praxou. Odteraz nás bude až do konca Johnny neustále poháňať, akoby sme boli my príčinou meškania. Naša “gringovská” časť posádky sa však zatiaľ dobre spolu zabáva. I napriek chabej organizácii výletu zo strany agentúry, nezáujmu nášho sprievodcu a snahám kuchárky okrádať nás na jedle, trojdňový výlet do soľnej púšte napokon stál za to. Opäť sa mi potvrdilo, že so správnymi ľuďmi možno zažiť príjemné veci bez ohľadu na akékoľvek prekážky, ktoré sa vyskytnú.
Túra sa začala na cintoríne vlakov, hrdzavejúcich sotva dva kilometre od mesta. Sú pamiatkou na časy, keď bol tento región viac než najchudobnejšou dierou najchudobnejšej krajiny na kontinente. Ťažilo sa tu striebro a ďalšie minerály, s úpadkom baní sa však pomaly zanášali prachom aj koľajnice a kedysi efektívna železničná sieť v Bolívii bude už čoskoro minulosťou.
Hneď po cintoríne už vyrážame priamo do púšte: na nekonečnej rovine okolo nás pomaly vystupujú čoraz hustejšie fľaky belostných soľných kryštálov. Onedlho sa ocitáme na inej planéte, na dokonale bielom a dokonale rovnom povrchu soľnej púšte. Horizont, to je ostrá čiara medzi bielou a modrou plochou; obe nás celkom oslepujú. Stráca sa poňatie perspektívy, vzdialenosti sa stierajú a trojdimenzionálny svet dočasne ustupuje snom, predstavám a lacným optickým klamom. Všetci na chvíľu od úžasu zabúdame dýchať i rozprávať, ponárame sa do soľnej púšte a nebo sa strieda so zemou. Len osamelý izraelský turista kdesi zohnal vlajku svojej domoviny, absurdne veľkú a zbytočnú a pózuje pri nej na pamiatkovú fotografiu.
Kdesi v diaľke sa črtajú kužely soľného piesku, ktorý sa ťaží priamo z povrchu a v desiatkach tisícov ton smeruje do bolívijských kuchýň. Johnny nás opäť otravuje a tak sa pohýname ďalej. Náš Landcruiser letí po povrchu nevedno odkiaľ, nevedno kam. Po piatich minútach si zdesene uvedomím, že Johnny za volantom drieme. Strhne sa, pozrie na dokonalú rovinu a zvýši hlasitosť na rádiu. Samozrejme, nič sa nedeje: niet tu nijakej cesty ani šanca na haváriu, nie je tu vôbec nič okrem prázdnej bielej plochy.
Po niekoľkých hodinách jazdy sa začíname približovať k prázdnym, skalnatým horám, nemo visiacim nad povrchom. Ďalší optický klam, no o chvíľu zastavujeme pri maličkej oáze skál a gigantických kaktusov. Victoria začína na plynovom horáku variť obed a spolu s ňou desiatky iných kuchárok, sediacich pri desiatkách džípov. Všetky ostatné túry tu majú svoju zastávku, všetci robia to isté a majú rovnaký harmonogram. Bohužiaľ, masová turistika prekvitá i v Bolívii a niekedy má ešte vulgárnejšiu, neohrabanejšiu tvár, ako kdekoľvek inde.Samozrejme, Victoria s nijakými vegetariánmi nerátala. Končíme pri polovici avokáda a suchej ryži, zatiaľ čo ostatní si pochutnávajú na kurati. Zdá sa, že sme sa opäť nechali dobehnúť. Napokon opäť všetko balíme do džípu a rovnako ako ostatní, vyrážame ďalej. Soľná púšť sa strieda so stepou, vyprahnutými skalami a ďalšou soľnou púšťou, až napokon, večer, prichádzame do akejsi dedinky a dostávame jednoduché ubytovanie. Victoriu sme trochu vychovali a sľubuje, že od zajtra začína fungovať i jedlo pre vegetariánov.
Na druhý deň vyrážame skoro ráno, jazdíme po rozbitých prašných cestách farebných hôr a šplháme sa čoraz vyššie, cez ďalšie púšte pokryté prachom a snehom. Prichádzame k morským okám, plným soli a minerálov. Nežije tu takmer nič, okrem stád nádherných ružových plameniakov. Len oni sú schopní prežiť plytkú pestrofarebnú vodu plnú alkaloidov, z ktorej sŕkajú planktón. Na oblohe niet oblakov, teplota sa však drží pod nulou. Sme vo výške viac ako 4.000 m.n.m.
Victoria sa naozaj dočasne polepšila. Poľný obed i večeru v odľahlom, opustenom hosteli na brehu laguna colorada zvládla napokon i pre nás. Večer prituhuje, pre celý hostel slúži jediná piecka, vyhrievaná akýmisi machovitými hríbmi. Našťastie, naša skupina disponuje fľašou whisky. Zatiaľ čo ostatné túry nemo zízajú do chladnej noci, pri našom stole sa stupňuje dobrá nálada. Naomi miešala víno a whisky a pomaly stráca kontrolu; Victoria si čochvíľa uhne z našej fľaše, Alicja s Michałom dávno zabudli, či sa rozprávajú po anglicky s poľským prízvukom, alebo naopak.
Napokon sa rozchádzame spať v mrazivých teplotách a zobúdzame sa skoro ráno v ešte väčšej zime. Vonku je čosi medzi -15 a -20 ºC, obloha je neskutočne blízko a žiarivo plná hviezd. V úplnej tme prechádzame najvyšším bodom tejto cesty v nadmorskej výške viac ako 5.000 m. Johnny zastavuje pri vulkanických gejzíroch, ktoré vyvrhujú plyn a minerálne blato. Dá sa tu slobodne chodiť medzi nimi, existuje však reálne riziko, že sa pod vami prelomí úzka škrupina z blata a prepadnete sa do diery, plnej vriacich tekutých minerálov. Bolívia je slobodná krajina a nikto vám tu v ničom nebráni.
Johnny nám však nedáva šancu vydýchnuť. Evidentne to chce domov, do Uyuni, stihnúť na večerníček. Musíme opäť nasadnúť a východ slnka nás zastihne pri ďalšej atrakcii, termálnom kúpalisku. Vonku je treskúca zima a ostatných tridsať džípov. Skupinky sa pomaly striedajú na raňajkách v malej budove. Čakáme tiež, no o chvíľu si s prekvapením uvedomíme, že Victoria ako jediná rozkladá raňajky…vonku.
Je to vôbec možné? Je tam okolo -10 ºC, rozhodne protestujeme. Napokon sa dozvieme dôvod: za raňajky v budove treba zaplatiť 5 Bs, tj. okolo 13 korún. Naša agentúra to však nemá v rozpočte! Zaplatíme sami a rozkladáme sa pri stole. Dnes je na raňajky podľa agentúrneho rozpisu bohaté menu, chlieb s maslom a marmeládou, vajíčka, koláče a ovocie.
Čakáme. Victoria sa napokon objavuje s akýmsi tvrdým koláčom žltej farby a opäť mizne. Čakáme. Dlho sa nič nedeje, napokon opäť prichádza, evidentne s úmyslom upratať po raňajkách. Začíname jej tak brýzgať, že Victoria sa trasie na mieste. Sme mladí ľudia a nikto z nás nie je zvyknutý správať sa panovačne, ale tu sa zrejme inak nedá. Bolívia vás s radosťou zderie z kože a boli by sme hlupáci, keby sme sa na to pozerali so založenými rukami. Rozkazujeme Victorii okamžite nám urobiť praženicu, hoci ona tvrdí, že sľubované vajíčka sú v koláči. Naomi ju sekíruje kvôli tanierom a príboru (zrejme sme mali jesť zo spoločnej misy). Na šiestich ľudí dostávame štyri žemličky a mikroskopické porcie vajec, dievčatá sa na zlosť aspoň ďalšie dve hodiny kúpu v termálnom bazéne, zatiaľ čo Johnny a Victoria sú od zlosti celí bez seba.
Prudko obraciame kormidlo výletu. Johnnymu rozkazujeme zastaviť všade, kde sa nám páči. Nediskutujeme s ním o ničom, dávame obom pocítiť, kto platí a kto má koho počúvať. Zdá sa, že tento spôsob funguje oveľa lepšie, ako naše predošlé kamarátstvo. Za normálnych okolností by sa mi naše správanie zdalo nechutné, ale pri ľuďoch, ktorí sa vás permanentne snažia dobehnúť je to zrejme jediné východisko. Victoria od ľaku vyťahuje i fľašu koly a cukríky zo zásob, ktoré už mala odložené pre seba, a delíme si ich my. Johnnyho prinútime zobrať nás do púšte Dalí, hoci tvrdil, že do nej neexistuje cesta.
Púšť Dalí je pomenovaná po slávnom maliarovi a na prvý pohľad je jasné, prečo. Zo žltohnedého piesku, pokrývajúceho okolité hory, trčia skaly fantastických tvarov. Farby, tvary, pozadie, všetko až príliš verne pripomína témy z Dalího obrazov. Podľa jednej z verzií bol kontroverzný maliar inšpirovaný týmto miestom, keď ním raz prechádzal. Nikdy som nepočul, že by bol Dalí navštívil južnú Bolíviu, ale na druhej strane, podobnosť bije príliš do očí. Práve včera sme navštívili v inej púšti fantastický prírodný útvar, skalu v tvare stromu, a som ochotný prisahať, že na niekoľkých Dalího obrazoch som videl presne takú istú vec.
Johnny nás zatiaľ netrpezlivo vyčkáva v aute, no keď sa napokon plní zážitkov z púšte vraciame, nepovie ani slovo. Teraz máme pred sebou už len únavnú poldňovú cestu naspäť. Spestruje nám ju autorádio a Johnnyho jediné CD, ktoré púšťa doomrzenia dokola. Päťdesiat kilometrov pred Uyuni, po zotmení, sa Johnny rohodne, že máme málo benzínu. Hľadanie majiteľa zamknutej benzínky v akomsi malom mestečku mu zaberie ďalšiu hodinu. Napokon ho Johnny zoženie; cestou ešte urobí posledný zúfalý pokus a požiada ma o pôžičku 50 Bs na benzín, v kancelárii v Uyuni mi ich vraj ešte večer vrátia. Šípim podraz a tak len neurčito mrdnem plecom. Vraciame sa. V kancelárii samozrejme nikoho niet, mojich 50 Bs by som si mohol vymáhať na lampárni. Ach, Bolívia, Bolívia…
Neskoro večer, 14. júla v Uyuni, si ešte všetci vychádzame na veľkú večeru, úľavu od Victoriinho macošského varenia. Čašníčka dnes však nemá dobrú náladu. Väčšinu vecí z menu nám odmieta priniesť s tajuplným argumentom, že zajtra ráno nebude v meste elektrina. Počas svojich odmietavých odpovedí si pravou rukou tvrdošijne škriabe ohanbie; husté ochlpenie jej trčí spoza čašníckej zástery.
Ráno sa zobúdzame do našich posledných hodín v Uyuni. Od radosti si obaja zvýskneme. Ešte hľadáme štyridsať minút miesto, kde nám sú schopní podať raňajky, napokon už však kráčame ku stanici a ruksaky hádžeme do preplneného kufra otlčeného, nesympatického autobusu. Nech je, ako chce, o pár minút už míňame posledné domy v Uyuni, prechádzame okolo smetiska v okruhu niekoľkých kilometrov, hovien a vrakov áut. Tak predsa sa nám odtiaľto podarilo vypadnúť! Opakujem, Uyuni bola tá najhoršia a najnepríjemnejšia diera, akú som kedy v živote navštívil. Obývajú ho nevrlí, zaostalí ľudia, neschopní čokoľvek zmeniť na svojom úbohom živote. Všetko, čo tu stálo za to, pochádza buď od cudzincov, alebo aspoň od ľudí z iného regiónu. Na záver viem len jedno: už nikdy, nikdy sa sem nevrátim.
Kontextové odkazy:
