Po týždni strávenom v hnijúcom bolívijskom meste na kraji soľnej púšte sa už-už chystáme vypadnúť, ale blíži sa návšteva jeho kokovej výsosti Eva Moralesa. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Kvôli Evovi sme o jeden deň preložili aj cestu do soľnej púšte, lebo hoci Uyuni máme už viac ako plné zuby, takúto príležitosť si ujsť nenecháme.
Slávnosť na okraji púšte
A naozaj. V stredu, 11. júla, sa mesto už od rána zapĺňa ľuďmi. Indiáni oslavovali už v predošlú noc a mláčky zvratkov prekračujeme na každom kroku. Uyuni dnes oslavuje výročie založenia mesta, začína sa folklórny festival a zopár iných príležitostí. Prezident má okrem iného prestrihnúť stuhu nad začiatkom asfaltovej cesty do baníckeho mesta Potosí. Bolívia a asfaltové cesty? Nuž, uvidíme… Uyuni je pre Bolívijčanov dôležité i z pohľadu ich histórie; je to jediné väčšie mesto, ktoré im Čile neanektovalo zároveň s celým regiónom Antofagasta, o ktorý prišli po prehratej vojne na konci 19. storočia.
Napoludnie sú ulice zaplnené desiatkami tisícov ľudí. Po budúcej asfaltovej ceste defilujú folklórne súbory v nádherných farebných krojoch, zo všetkých strán si konkurujú hudobné zbory, orchestre a opité hrdlá. Vykračujú si tu dôstojné indiánske matróny, každá s desiatimi sukňami; občas si hopnú do tanca. Zbesilo sa prežúvajú kokové listy. Na naduté líca plné kokových alkaloidov si budem postupne musieť zvyknúť. Napätie vrcholí, na oblohe preletí prezidentské lietadlo a vojenský orchester prechádza do dychovkového orgazmu.
V tomto momente je celé okolie doslova zaplavené ľuďmi, transparentmi a tanečníkmi. Zvláštni pracovníci rozdávajú ľuďom čiapky a tričká s logom sponzorov: vrhne sa na nich húf indiánov, túžiacich po darčekoch. Jeden z pracovníkov je po chvíli ľahko udupaný, ostatní v panike odhadzujú suveníry a utekajú od epicentra, v ktorom sa teraz váľajú desiatky tiel. Celú situáciu nezaujato sledujú deti na kolotočoch. V plastových káčatkách znudene žmurkajú na tento čudný svet.
Z protiľahlej ulice sa napokon vynorí kolóna vozidiel, policajti s tvárami detí zo základnej školy horúčkovito odháňajú zvedavcov a z džípu vystupuje jeho koková magnificencia, obkolesená dôležitými ľuďmi. Evo prechádza i okolo mňa a zvedavo sa na mňa pozrie: siaha mi kdesi po prsia. Potom ho zacloní strážca s tvárou indiána a telom gorily a vychádzajú na tribúnu.
Francúzsky bozk s bolívijským prezidentom
Zatiaľ sa však nič nedeje. Čakáme ďalšiu polhodinu bez akejkoľvek zmeny, Evo i ostatní signatári nepohnute sedia a orchester už pomaly odpadáva od únavy. Neskôr sa od istého novinára dozvieme dôvernú informáciu, že v meste práve vypadol prúd a usporiadatelia horúčkovito zháňajú benzínový generátor. Evo však na sebe samozrejme nedá nič znať.
Generátor napokon poskytne gazdiná z ošarpaného domu hneď pri prezidentskej tribúne, mikrofóny sa opäť zapájajú a slávnosť sa môže bez hanby začať. Šťastní obyvatelia skandujú “Evo, Evo”, horúčkovito prežúvajú kokové listy a orchester šalie v posledných záchvatoch extázy. Vládne tu neopísateľný zmätok, na tribúnu prichádzajú predstavitelia všetkých skupín, Evovi aj ostatným odovzdávajú darčeky, pusinky, buchnáty a mnohé iné. Ktosi Evovi natiahne indiánsku ušianku a tučná ružovolíca indiánka ho vzápätí počastuje čímsi, čo by som neváhal nazvať francúzskym bozkom.
Evo má evidentne dosť; v ušianke vyzerá ako totálny idiot a je mu to jasné. Odstrčí indiánku, spakruky si utrie ústa a z hlavy strhne ušianku. Čosi pošepne prísediacemu dôstojníkovi a odteraz sa darčekonosiči dostanú len po kubánskeho veľvyslanca, ďalej už nie. Sme plní dojmov a smradu z kokových listov; môžeme sa vrátiť do hotela. V meste zatiaľ šalejú ďalšie defilády, pochoduje viac vojska, indiáni sa tackajú výraznejšie a vo väčších množstvách.
Ešte raz stretnúť gorilu
Ulice sú večer jedna veľká diskotéka, Evo sa radšej medzičasom vytratil a v našom hoteli stretávam len jeho strážcu. Musí byť vskutku krížencom Opice a domorodca. Je vysoký takmer ako ja a dvakrát taký široký, obočie mu zrastá s chrbtovým ochlpením. Pod kabátom mu visí malý samopal a prisahal by som, že do vysielačky šteká zvuky, aké som počul v nočnej džungli v Brazílskej amazonke.
Muž sa na mňa pozrie, vycerí hornú čeľusť a ja okamžite pochopím, že moja ďalšia prítomnosť je tu zbytočná. S Justynou si balíme veci na zajtrajšiu túru, na spacáky si kladieme všetkých dvadsať pokrývok, ktoré sme v izbe našli, a líhame si spať.