Po odchode z Bolívie ma stále trápi hnačka a v prvom peruánskom meste Puno sa pomaly začínam rozhliadať po dobrom lekárovi. Napokon ma vyšetrí príjemná doktorka a analýza mi zisťuje bakteriálnu žalúdočú infekciu. Hneď dostávam silné antibiotiká a po niekoľkých dňoch sa pomaly vraciam do normálu.
Kultúrna odlišnosť Peru a Bolívie je pomerne výrazná. Pôvodom ide o tú istú etnickú skupinu Aymarov (svoj staroveký jazyk naďalej používajú) a Inkov (hovoria quechua), avšak zatiaľ čo v Bolívii akoby sa ich vývoj zastavil, Peru je modernejšie, priateľskejšie a svoj obrovský turistický potenciál využíva na neporovnateľne vyššej úrovni.
Mestá a okolie sa vzhľadom príliš od Bolívie nelíšia. Puno leží takisto na brehu jazera Titicaca a jeho predmestia sú chudobné, z rozpadávajúcich sa hlinených domov. Centrum je však plné reštaurácií a obchodov pre zahraničných turistov, viditeľne tu tiež prosperuje početná stredná vrstva miestnych. Peruánci jednoducho pochopili, že je dôležité zaujímať sa o potreby cudzincov, z ktorých žijú rovnako ako v Bolívii. Ľudia sú tu zrazu oveľa priateľskejší, “civilizovanejší” (viem, že to znie dosť arogantne), a dokonca aj keď sa vás snažia ošmeknúť, robia to elegantne a s priateľským úsmevom.
V peruánskom meste Puno som napokon zažil len posteľ a steny hotelovej izby. Som ešte príliš slabý na vychádzky, nechutí mi jesť a vzdialiť sa od záchoda je krajne nerozumné. Justa s Brianom si vyrazia na jazero za plávajúcimi umelými ostrovmi, na ktorých i naďalej žijú ľudia. Vybudovali ich vraj Aymarovia na obranu pred agresívnymi Inkami, ktorí sa za nimi na otvorenú jazernú plochu neodvážili. Sú veľké po niekoľko metrov a vyrobené výlučne z tŕstia, ktoré nadnáša celú dedinu a pomaly plávajú spolu s ostatnými. Juste a Brianovi sa veľmi páčilo, ja môžem len závidieť a obdivovať fotky. Zmohol som sa však aspoň na cestu do práčovne, pani tam preberie naše veci a večer si ich môžeme vyzdvihnúť. Kvôli horúčke som celkom zabudol na opatrnosť a keď si večer balíme veci, chýba nám osem najdrahších a najkrajších tričiek. Práčovňa je už zavretá a zajtra skoro ráno vyrážame na ďalšiu cestu.
Na druhý deň, pätnásť minút pred odchodom autobusu, bežíme do práčovne a sťažujeme sa na chýbajúce veci. Pani o tom nechce ani počuť, oneskorené reklamácie ju nezaujímajú. Vzbudím však jej záujem v momente, keď na ňu začnem kričať, že zavolám políciu. Behom troch minút priklusá ďalšia súdružka s igelitkou, v ktorej sú naše tričká v perfektnom stave – vypraté a vyžehlené. Hlúposť, alebo zámer? Nemáme čas o tom rozmýšľať. Vskakujeme do taxíka, dávame pokyny a bystrý šofér to niekoľkokrát strihne cez protismer. Pri autobuse stojíme minútu pred plánovaným odchodom.
Kontextové odkazy: