Ráno sa zobúdzame vo východobolívijskom meste Santa Cruz. Vo dvore hostelu je príjemná tropická záhrada a dva nádherné tucany, ktoré so svojimi obrovskými oranžovými zobákmi kutrajú po zbytkoch z raňajok. Je jasné, že zrazu sme v úplne inej Bolívii, než akú sme poznali z náhornej planiny, či dokonca z okolia Trinidadu. Na uliciach vidieť viac bohatstva, krajšie domy a lepšie autá, pohodových, priateľských ľudí, akých až tak veľa v Bolívii nestretnete. Región Santa Cruz vďačí za svoje bohatstvo okrem iného i plantážam koky a obchodu s drevom; obe tieto aktivity majú, mierne povedané, svoje “pre a proti”.
Nemáme tu veľa času na zábavu. Dnes, vo štvrtok 2. augusta, musíme získať všetky lokálne informácie o našej ďalšej destinácii, nakúpiť jedlo a vybavenie a napokon večer vypadnúť autobusom, ktorý jazdí raz za týždeň. Mierime do národného parku Noel Kempff Mercado, do toho najdivokejšieho a najpravdivejšieho pralesa, aký v Bolívii nájdete. Dávame týmto amazonke druhú šancu. Dúfame, že tentoraz v nej zazrieme to, čo sa v Brazílii nedalo, autentickú divočinu bez ľudí a cestovných agentúr. Park je však vzdialené, nedostupné miesto na brazílskych hraniciach, bez turistickej infraštruktúry a máp.
Napokon nachádzame pomoc v rovnomennom múzeu od jeho pracovníkov, ktorí do parku chodia na exkurzie. Vybavujeme si transport medzi autobusom a parkom, zisťujeme priechodnosť riek a možnosť získania lokálneho sprievodcu. Už vďaka expozíciám múzea vidíme, že sa máme na čo tešiť. Je tu niekoľko zaujímavých fotografií, vypchaté zvieratá a veľká zbierka hmyzu z parku, takého obrovského, že by bez problémov spravil kariéru v hororových filmoch.
Do odchodu autobusu nám ostáva niekoľko hodín. Počas dvanástich hodín prekoná okolo šesťsto kilometrov hlboko medzi zabudnuté komunity kdesi v džungli. Rýchlo nakupujeme zásoby. Tam, kam sa chystáme, nie sú obchody, počas najbližších desiatich dní budeme mať len ťažko možnosť niečo získať, ak sme na to teraz zabudli. Tesne pred odchodom sa k nám pridá Holanďan Sander. Stihol to tak-tak. Niekoľko dní predtým sa ozval na našu výzvu na cestovateľskom serveri, že hľadáme niekoho do partie. Sander má 26 rokov, hoci po rozhovore s ním by sme mu všetci hádali menej.
V každom prípade, 2. augusta čosi pred ôsmou večer prichádzame na akýsi zadný dvor plný smetia, batožiny a ostatných cestujúcich. Špeciálna cesta si vyžaduje špeciálny autobus. Jeden tu už stojí; vyzerá ako po zásahu nástražnej míny, všade mu chýbajú časti kapotáže a namiesto prednej masky a blatníkov na nás zízajú obrovské kolesá a vrtuľa chladiča. V autobuse chýbajú okná a batožina sa práve v neuveriteľných množstvách uväzuje na streche, čo z celého vozidla robí akúsi gigantickú, rozrastajúcu sa beštiu. Pocit ešte umocňuje neprirodzene zvýšený podvozok, kvôli extrémnym podmienkam v džungli, kde má slovo “cesta” len nanajvýš symbolický význam.
Napokon sa dozvedáme, že máme čakať na iný autobus. Znamená to niekoľkohodinové meškanie, ale na druhej strane, som vskutku šťastný, že nebudem musieť cestovať v dopravnom prostriedku, ktorý sa práve pokúša opustiť dvor. Autobusu v tom bráni návestná tabuľa s názvom firmy a elektrické vedenie, ktoré visia nižšie, ako strecha plná batožiny. Tabuľa nechce pustiť; vodič pridáva plyn, v konštrukcii čosi praská a autobus sa posúva vpred, k elektrickému vedeniu. Pomocníci nadvihujú káble, tie sa šúchajú o seba a lietajú iskry, ale autobus sa napokon prešmykne popod ne a s neuveriteľným hrkotom mizne v temnote.
Čakanie sa oplatilo; náš autobus vyzerá o čosi lepšie, všetci nasadáme a vyrážame. Vnútrajšok je totálne prepchatý ľuďmi, batožinou a tovarom. Miesta niekoľkých cestujúcich sú zapratané vecami; sadajú si teda na ich vrchol vo všetkých polohách, aké im čudesné tvary dovoľujú. Máme šťastie na najbližších spolupasažierov. Je ich päť a po niekoľkých minútach jazdy si spravia pohodlie. Zapaľujú si cigarety a začínajú žuvať kokové listy. Posledný z nich mi sedí priamo za chrbtom, na polystyrénovej chladničke, a rozžuté kokové listy mi spolu s cigaretovým popolom vypľúva priamo na rameno.
Autobus čoskoro schádza z asfaltky na prašnú, rozbitú cestu. Je čosi po polnoci, naši noví kamaráti si práve kúpili druhú fľašu whisky a šoféra dôrazne žiadajú o hlasnejšiu hudbu. Všetci piati smrdia tak desne, že niet pochýb, že naposledy sa kúpali v plodovej vode svojich matiek tesne pred narodením.
Noc nám prebieha príjemne, uprostred zväčšujúcej sa vrstvy kokových žuvancov na podlahe, cigaretového dymu a opileckých hádok piatich indiánov. Nadránom som už pevne rozhodnutý jedného z nich uškrtiť reb lankom. Položím ho opatrne do polystyrénovej chladničky, na ktorej sedí, a ráno ho budem začudovane hľadať spolu s ostatnými. Autobus však onedlho kdesi zastaví a môj plán je tým zmarený.
Na miesto prichádzame na druhý deň napoludnie. Posledných niekoľko hodín sme prechádzali už len savanou, džungľou a hŕstkami domčekov z blata. Sme totálne unavení, nohy mi od stiesneného priestoru dávno stŕpli až po rebrá. Piati chlapíci sa s nami vedelo lúčia, chcú sa s nami fotiť a žiadajú o autogramy. Mám chuť nechať im autogram pod okom, ale keďže sme možno prví turisti, akých v živote stretli, nebudem kaziť dojem.
Na mieste, kde sme vystúpili, je jediná slamená chatrč, drevená latrína a červený džíp s otvorenou korbou. Vychádza nám naproti bruchatý Ignácio, náš budúci veľký ochranca a šéf, čosi medzi otcom a anjelom. Jeho dvaja sluhovia nám trhajú z rúk batožinu, všetci vskakujeme do džípu (sluhovia ostávajú na korbe) a mierime ďalších 50 km hlbšie do džungle, do osady la Florida. Z nej sa už možno priamo dostať do južnej časti parku. Cez lesnú cestu pred nami prebiehajú leguány, divé svine, vtáky. Ignacio za volantom za svoj skromný transport veľkodušne žiada absurdne vysokú cenu, ktorú okamžite zmietame zo stola a ponúkame mu desaťkrát menej.
Ignacio pridáva plyn. Pokazili sme mu náladu. Jeho sluhovia prestrašene nadskakujú na našich batožinách, napokon sa dohodneme na konečnej cene a Ignácio spomalí. Počas ďalších dvoch hodín cesty sa ešte niekoľkokrát pokúša zvýšiť cenu a vydrankať od nás celú sumu vopred, ale po chvíli nám to už znie len ako bzučanie múch. Ignácio, ako sa dozvedáme, je správcom parku a zastáva ešte niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Má okolo štyridsiatky, je panovačný ako kráľ a náladový ako inkský boh sopiek. Okrem toho, že je správcom parku, je aj jeho jediným pracovníkom. Je to veľké rozmaznané a nevypočítateľné decko, musíme sa však mať na pozore, pretože jediná vysielačka, jediné auto a jediná strecha nad hlavou v južnej časti parku sú zamknuté na kľúče, ležiace v jeho vreckách. Nech už je kýmkoľvek, jeho nadriadení sa nachádzajú stovky kilometrov odtiaľto a Ignácio nie je včerajší. Pozná svoju hodnotu.
Nemám poňatia, v akom vzťahu je s dvomi mužmi, sediacimi na korbe, ale správa sa k nim absurdne vlastníckym spôsobom. Prechádzame cez akúsi riečku; treba upraviť drevené dosky ponad vodu. Ignácio len mierne spomalí, otvorí okno a lenivým kráľovským pohybom ruky mávne smerom k mostíku. Obaja vyskočia z korby a upravia cestu. Ignácio na nich ani nečaká, pomaly pokračuje ďalej a oni nás musia dohoniť a naskočiť za jazdy späť na korbu.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado
