V nedeľu 29. júla sme už naspäť v La Paz. V hosteli nás čaká usmiaty Brian, jeho ružové írske líca opäť žiaria šťastím. Antibiotiká zabrali a cíti sa oveľa lepšie. To je dobre, lebo počas spoločného cestovania sa nakazil našim nadšením pre amazonku a už zajtra tam všetci traja vyrážame. Tentoraz nijaké slizké agentúry a vyprážané hranolky na obed, ako v Brazílii. Najprv sa chystáme na amazonský folklórny festival a potom do úžasného národného parku Noel Kempff Mercado na východe krajiny. Transport, ubytovanie, lokálne informácie, to všetko nás stojí čas, peniaze a veľa námahy, ale naša nezávislosť je úplne nenahraditeľná.
Našťastie, máme Justynku, ktorá je, ako vždy, vynikajúcim sprievodcom. Justyna už celé týždne predtým monitorovala cestovateľské servery a lokálne agentúry kvôli najčerstvejším informáciám, vďaka nej celá cesta s prehľadom a hladko prebieha od začiatku až do úplného konca. V pondelok ráno berieme taxík na letisko v El Alto a miniatúrnym lietadielkom odlietame do mesta Trinidad na západe Amazonky.
V Trinidade vládne večné tropické leto; zhadzujeme naše teplé veci, ktoré sme mali na sebe niekoľko posledných mesiacov, a vyrážame hlbšie do Amazonky. Štyri hodiny sedíme na korbe nákladiaku, ktorý nás vezie spolu s tovarom a ostatnými cestujúcimi do rázovitého mestečka San Ignacio de Moxos. Koná sa tu veľký trojdňový festival amazonských indiánskych kmeňov. Prechádzame niekoľko riek; niet tu mostov, treba vysadnúť z nákladiaku a čakať na drevenú kompu ťahanú motorovým člnom, ktorá nás prevezie cez rieku. Opäť sme v úplne odlišnom kultúrnom regióne. Ľudia majú úplne iné tváre i kroje, život je tu pomalý a pokojný. Nikto už opäť nerozpráva quechua.
Samozrejme, asfaltová cesta sa skončila hneď niekoľko kilometrov za mestom. Všade okolo nás sú bažiny, alebo džungľa. Po oboch stranách cesty vylihujú desiatky obrovských aligátorov, hniezdia veľké i malé vtáky všetkých tvarov a farieb. Je to nádherné, voňavé a ukričané miesto; nedbal by som vystúpiť už teraz a zopár hodín pozorovať všetky tie zaujímavé zvieratá.
Napokon prichádzame do San Ignacio. Je tu popoľudňajšia horúčava, ulice sa hemžia ľuďmi a stánkami. Na hlavnom námestí sa už začal pochod prvých indiánskych kmeňov s ich obrovskými, pestrofarebnými maskami a ľudovými krojmi. Najprv však hľadáme ubytovanie. Majiteľ hotela, v ktorom nám Justyna v predošlý deň telefonicky rezervovala izbu, má okolo sedemdesiat rokov a je ešte senilnejší, ako vyzerá. Najprv úprimne klame, že by ktokoľvek rezerváciu vôbec urobil, no Justyna si jasne zo včera pamätá jeho hlas z telefónu a dedko len bezradne kyvká hlavou. Našu izbu musel dať úbohej japonskej turistke, ktorá predsa musí kdesi bývať. Naveľa-naveľa, nájde pre nás izbu, do ktorej sa zmestí aj Američan Dan, ktorý sa k nám prikmotril ešte na letisku v La Paz.
Izba je samozrejme oveľa drahšia, ako tá predošlá, no je nám jasné, že na mieste ako San Ignacio si nebude príliš z čoho vyberať. Teraz začíname hľadať miesto na jedlo. Oproti tomuto bolo ubytovanie hračkou. V meste sú tri reštaurácie, všetky sú počas festivalu zavreté. V podniku, označenom “Sociálny klub” popíjajú postarší páni, ochotná čašníčka nás však okamžite uvedie na pravú mieru. Jedlo? V nijakom prípade. Neskôr? Určite nie. Večer? Nuž, možno by sa niečo našlo. Nech skúsime medzi pol siedmou a siedmou a potom sa uvidí. Na bolívijskú pohostinnosť sme už dosť zvyknutí a ťažko nás môže ešte niečo prekvapiť, ale do večera je ďaleko a my zomierame od hladu.
Napokon nachádzame niekoľko obchodíkov s rozličným tovarom na miestnom trhu, pričom rozličný tovar zahŕňa i varenú ryžu, hranolky a vyprážané kura. Kuracie krídelká ležia na horúcom amazonskom slnku od samého rána a vyzerajú, akoby chceli každú chvíľu vzlietnuť, takže pri svojej suchej ryži s nedopečenými hranolkami som takmer rád, že sme s Justynou vegetariáni.
San Ignacio de Moxos je maličká, zabudnutá diera kdesi uprostred bažín. Normálne by ste tu nemali jediný dôvod vystúpiť, ale tieto tri dni v roku od 30. júla do 1. augusta vám to, čo tu uvidíte, bude stáť za všetky čudesné špecifiká bolívijského vidieka. Veľký amazonský festival, ktorý sa tu koná, nie je určite nijaká turistická šou. O turistov tu nikto príliš nestojí, hoci na druhej strane, ani ich nikto nevyhadzuje. Ak sem prídete, budete si musieť zvyknúť, že na vás miestni budú zízať ako na mimozemšťanov, nehovoriac o rozruchu, aký tu pôsobím so svojou výškou. V skutočnosti ide o ešte lepšiu záruku, že vás tu čaká autentický zážitok so šťastnými, hoci chudobnými ľuďmi, ktorí sa na tomto svete dokážu ešte stále zabávať bez ohľadu na turistický priemysel a masmédiá.
Po prvýkrát, odkedy sme v Bolívii, nikto okolo nás nežobre, nemusíme sa báť o svoje veci, deti nežiadajú peniaze za fotografiu. Miestni sú žičliví, zvedaví a priateľskí, popíjajú na hlavnom námestí alebo vykonávajú svoju najobľúbenejšiu činnosť, jazdenie na motocykloch okolo námestia. Jazdia v skupinkách aj osve, celé hodiny bez omrzenia.
Mestečko sa pomaly zapĺňa. Drvivá väčšina sú miestni, prišlo tiež veľa bolívijských turistov. Nás, gringov, je tu dokopy možno desať. Všade vyhráva hudba, skupiny tanečníkov defilujú v pestrofarebných krojoch, maskách a obrovských čelenkách. Hlavný program sa však ešte ani len nezačal. Večer, keď sa nám už zdá, že účinkujúci aj diváci pomaly odchádzajú spať, zrazu začína výbuch ohňostrojov, ohlasujúci prvú veľkú noc festivalu. Námestie je zrazu plné ľudí. Čosi sa deje pri nádhernom drevenom starobylom kostole – pozostatku jednej zo slávnych jezuitských misií v tomto regióne. Bez prestania odtiaľ vylietajú podomácky vyrobené svetlice a výbušniny. Strieľajú ich priamo do davu ľudí, čo všetkých ešte viac privádza do varu. Nikto z nás nemá veľkú chuť, aby mu čosi podobné vybuchlo priamo do tváre, ale jednoducho musíme vidieť, čo sa tam vpredu deje.
Prichádzame čoraz bližšie. Zrazu počujeme kostolný zvon. Začína pomalým, nástojčivým rytmom, akoby zvolával ľudí na omšu, no postupne zrýchľuje zvláštnym spôsobom. O chvíľu bije neuveriteľnou, znepokojujúcou rýchlosťou; všetci hudobníci navôkol nasledujú jeho vražedné tempo a vzduch okolo nás vibruje zvukovými vlnami. Nikdy som nič podobné nezažil; to je však ešte len začiatok. Z kostolnej brány zrazu vybehne hnedá postava s obrovským klobúkom. Na klobúku sa otáča koliesko, z ktorého sršia iskry a výbuchy na vzdialenosť niekoľko metrov. Postava sa vrhne priamo do davu, ľudia v panike utekajú a hneď nato sa so smiechom vracajú, z úctivej vzdialenosti nasledujú horiaceho pánka.
To, čo im vidieť na tvárach, nie je strach, ale bázeň. Práve pozorujeme rituál takzvaných chascueros, ktorí teraz vybiehajú z kostola v celých húfoch a zasypávajú dav iskrami. Celé divadlo má dôležitý náboženský význam. Táto noc je predzvesťou zajtrajšieho dňa svätého Ignácia, dnes von vychádzajú duchovia a strašidlá. Jeden z chascueros si to namieri aj k nám, gringom, no želaný efekt sa nedostavil, pretože namiesto zbesilého úteku ho zaplavíme svetlom bleskov z fotoaparátov. Slávnosť trvá do neskorého rána, no my sa pomaly vraciame do hotela. Po ceste ešte míňame všetky možné cirkusové atrakcie, od hodu guľou do pyramídy z pohárov, streľby zo vzduchovky na žuvačky, stolový futbal až po dedinské bingo, v ktorom vsadíte tri koruny a môžete vyhrať 25.
Na druhý deň zábava pokračuje, zdá sa, akoby medzi nocou a dňom ani nebola nijaká prestávka. Motorkári jazdia okolo námestia v čoraz väčších húfoch, pri kostole sa opäť pripravuje čosi veľké a my sa náhlime do “Sociálneho klubu” v nádeji na nejaké raňajky. Tentoraz sa nad nami teta zľutuje a po sérii nedorozumení dostávame praženicu a horúcu vodu bez čajových vreciek. Všetci štyria si teda na chvíľku omočíme moje jediné vrecko, ktoré som mal náhodou so sebou, a nateraz sme takmer spokojní. Na barovom pulte Sociálneho klubu tróni stredne veľké prasa, nachádzajúce sa v pokročilom štádiu rozkladu. Ľudia okolo nás náhlivo zdobia a upratujú celú veľkú halu; zdá sa, že dnes večer sa tu bude konať čosi nóbl, čosi, čoho bude sčerneté prasa v istom zmysle dôležitým protagonistom.
Na námestí sa to zatiaľ začalo. Z kostola pomaly vypochodoval dôstojný sprievod, na čele sú bubeníci a trubači. V sprievode sú otcovia mesta, všetci tanečníci, vojaci, učitelia, dôchodcovia. Pochoduje každý, kto tu chce niečo znamenať. Najdôležitejší je však samotný Svätý Ignác. Stojí vo vyčačkaných šatách na nosidlách a už niekoľko storočí mu je všetko absolútne jedno. Sprievod s ním urobí obvyklý motorkársky okruh okolo námestia, na každom rohu – svetovej strane však všetko stíchne. Kňaz tu vykoná akýsi zložitý obrad za sprievodu fláut s temným, hlbokým hlasom. Spev a tancovanie pokračujú ku ďalšiemu rohu atď. Celá ceremónia trvá niekoľko hodín, načo sa sprievod rozpadne a malé skupinky tanečníkov zaplnia ulice.
Je to pre nás nádherný, neopakovateľný deň. Stretávame ešte špeciálnych trubačov, ktorých nástroje s názvom bajones pripomínajú svojim vzhľadom indiánske fúkacie harmoniky, no veľkosťou by ich v ničom nezahanbila ani naša fujara. V budove niekdajšej misie sa tancujú náboženské tance a žičliví domáci nás ponúkajú šťavou z kompótu, akoby sme už patrili medzi nich. Absolvujeme ďalšiu porciu suchej ryže so zemiakmi a čakáme na miestnu corridu.
Popoludní na chvíľu opúšťam Justynu, Briana a Američana Dana a vydávam sa na prechádzku po okolitých bažinách. August na juh od rovníka, to je v južnej Amerike zima, v prípade Amazonky obdobie sucha. Niet tu teda príliš veľa komárov a voda dočasne ustúpila do svojich pôvodných korýt. Zvieratá vtedy tiež ustupujú hlbšie do lesov a bažín, kde je viac vlhka a potravy. I napriek tomu, už pri hlavnej ceste nachádzam desiatky vodných vtákov, aligátory a nádherné amazonské rastliny. Na druhej strane rieky zazriem akési väčšie zviera pripomínajúce opicu, ktoré visí na strome. Pri pozorovaní čudného tvora sa ku mne pridá Chris, Eva a ešte tretí obyvateľ dediny, ktorého meno som zabudol. Majú okolo šesť rokov a všetci štyria spolu hádame, čo to asi môže byť. Bohužiaľ, ani moja vtedajšia znalosť amazonskej fauny, ani vek mojich spoločníkov nás nepredurčoval na to, aby sme vo zvierati rozoznali veľkého leňochoda. Deti hádajú gigantického papagája (na to treba skutočne fantáziu šesťročného človiečika), mne skôr vyzerá ako opica.
So svojimi novými kamošmi som tak strávil nesmierne príjemnú polhodinku čumenia na leňochoda, hádzania doňho kameňov v nádeji, že sa pohne a odhalí svoju identitu. Deti sa ma zvedavo vypytujú na všetky dôležité súčasti života na Slovensku: či máme more a opice, ako často musia deti chodiť do školy, či majú matematiku atď. Napokon sa lúčime ako starí známi. Ďalej za dedinou sú už len smeti, zapáchajúce kosti kráv a nekonečná, hrôzostrašná planina – holorub. Bohužiaľ, bolívijská amazonka, to je aj intenzívna deforestácia obrovských území, siahajúca do nanajvýš nebezpečných čísel.
Vraciam sa do dediny; tu sa zatiaľ začala corrida. Do improvizovanej arény z drevených kolov vpúšťajú býkov, ktorých hrdinskí mužní dedinčania najprv rozzúria do nepríčetnosti, a potom sa pred nimi snažia utiecť. Pre samotné zvieratá je to okrem nervozity pomerne neškodné, pretože ich tu nik nezabíja, “mačovia” si to však často odnášajú s nepeknými zraneniami. Na preplnených tribúnach sa mi napokon podarí zazrieť i Justu s Brianom. Majú smolu. Ulakomili sa na lístok na tribúnu a teraz sa odtiaľ nemôžu dostať. Ľudí majú pod sebou, vedľa seba, sedia im takmer na hlave.
Dan zatiaľ zalomil v hoteli. Večer ho nájdeme v stave, aký sme počas nášho bolívijského cestovania spoznali až príliš dobre. Horúčku a hnačku má aj na druhý deň ráno, keď opúšťame San Ignacio de Moxos. Snažíme sa ho presvedčiť, aby sa s nami vrátil do Trinidadu, kde ho môže skontrolovať špecialista. Dan však odmieta, mieri na opačnú stranu a dúfa, že jeho stav nie je vážny. Až o dva týždne sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín neskôr na ceste skolaboval a skončil v nemocnici s ťažkým vírusovým ochorením a zápalom stredného ucha. To však dnes, 1. augusta, nevieme. Z faktu, že ho nechávame v tomto zapadákove máme aj tak blbý pocit. Ešte dnes nás však čaká lietadlo a začiatok ďalšieho veľkého dobrodružstva.
Nastupujeme opäť na preplnený nákladiak a po štyroch hodinách trmácania sa dostávame do Trinidadu na letisko. Dozvedáme sa, že náš let bol preložený o niekoľko hodín, čo nám dáva dosť času na príjemnú vychádzku do mesta a poriadny obed. Tu stretávame Lukasza a jeho Asiu; po našich posledných skúsenostiach s nimi im však nemáme veľa čo povedať (čo je ešte prekvapujúcejšie, ani oni nám) a tak ich rýchlo a radi nechávame svojmu osudu.
Kontextové odkazy:
