28. júla o ôsmej ráno už stojíme na výške viac ako 4.000 m.n.m. Cesta sa začína na vrcholkoch hôr; je tu morské oko pokryté ľadom a bezoblačné, mrazivé nebo. Dostávame výstroj a kvalitné odpružené bicykle. Agentúra tentoraz myslí na všetko. Je nás okolo dvadsať turistov, štartujeme na cestu. Takmer okamžite sa začína smrteľné klesanie, namiesto brzdenia si užívam rýchlosť 70 km/h. Dostávam sa rýchlo na čelo, predo mnou je už len šialený štyridsiatnik z Austrálie, ktorý ide touto cestou už po druhýkrát a zásadne nebrzdí ani v serpentínach, a sprievodca na čele kolóny. Justynka je kdesi vzadu; rýchly zjazd jej príliš nevonia.
Fičíme úžasnou horskou dolinou so strmými štítmi navôkol, naša trojka je rýchlejšia ako autá, ktoré musia kvôli svojej váhe neustále brzdiť motorom. Kotúčové brzdy mi fungujú perfektne, ale využijem ich až pri policajnom checkpointe niekoľko kilometrov ďalej. Zastavujeme sa na jednotlivých úsekoch a čakáme na ostatných členov sprievodu. Mrazivý vzduch nám takmer nedovoľuje dýchať, ale s klesaním pomaly cítime meniacu sa klímu a vegetáciu. Cesta prejde od holých hôr až do horúcej džungle pri mestečku Coroico, to však bude až na konci.
Zatiaľ len schádzame z asfaltového úseku na hlinenú cestičku. Tu sa začína oná povestná nebezpečná cesta, na ktorej skončili v priepastiach stovky, tisíce automobilov a rovnaké množstvá ľudí prišli o život. Prvé, čo tu vidíme, je prevrátený vrak kamiónu. Kolesá sa mu vo vzduchu takmer ešte krútia, a miestni dedinčania už horúčkovito vykrádajú náklad, rozoberajú použiteľné súčiastky.
Pokračujeme ďalej, tentoraz však už treba oveľa opatrnejšie. Po ľavej strane sa začína priepasť, nie sú tu zvodidlá ani asfalt, len vyjazdené, nebezpečné pásy a ostré zákruty. Na okolie padla hustá hmla z oblakov; Justynka sa radšej vzdáva bicykla a presadá do sprievodného autobusu. Nemá zmysel riskovať; pre menej skúsených cyklistov je cesta odteraz len málo príjemným adrenalínovým športom. Prinajmenšom uvidí z pomaly sa vynárajúcej džungle viac ako ja, kŕčovito zvierajúc kormidlo.
Počas jazdy zastavujeme na mieste s akýmsi pomníkom, postaveným priamo nad priepasťou. Sprievodca vysvetľuje, že počas jednej z diktatúr v sedemdesiatych rokoch tu skončili v priepasti všetci vodcovia opozície. Vláda sa rozhodla vypísať demokratické voľby, no ešte predtým dala zavraždiť všetkých, ktorí by mohli ohroziť ich spravodlivé víťazstvo. Politická história Bolívie, to je nekonečný príbeh politických vrážd prezidentov a nepohodlných politikov, ktorí stále na ceste k moci iným vplyvným skupinám.
Pokračujeme v zjazde ďalších niekoľko hodín, stretávame viac a viac turistov, po istom čase nás už obklopuje džungľa a teplota sa pohybuje okolo 20 ºC. Dostávame sa k rieke, náš bolívijský sprievodca ňou preletí na zadnom kolese. Neostriekala ho jediná kvapka vody, zatiaľ čo ja som mokrý až po uši a dvaja iní jazdci sa dokonca vyrýpali priamo v jej strede. Rieka bola poslednou atrakciou na našej ceste.
Vchádzame do akejsi záhrady, sprievodcovia nám rozdávajú suveníry a čapuje sa pivo. Bola to taká typická turistická atrakcia, ale aspoň výborne zorganizovaná. Cítili sme sa príjemne a z času na čas ničoho trochu nezaškodí. Pri obede si pomaly všímame, že miesto, kam sme prišli, vôbec nie je “akási záhrada”. Je to krásna tropická záhrada, po ktorej sa promenádujú opice všetkých farieb aj veľkostí, poletujú farebné papagáje, v každom kúte pobehuje iné zviera. Na stôl nám priletí obrovský žltomodrý papagáj Arara a ukradne najväčší krajec chleba. Nikto sa s ním nemá chuť hádať, zobák má dosť veľký, aby vám z oka vyďobal aj šedú kôru. Hneď však pribehne kuchár, ktorý papagája nemilosrdne vyhodí z jedálne.
Dozvedáme sa, že sme sa dostali do útulku pre zvieratá, ktorý prevádzkuje sympatický manželský pár z hlavného mesta. Zatiaľ sme videli dosť na to, aby sme mali chuť ostať tu aspoň na jednu noc. Nijaký problém. Dostaneme luxusné ekologické cabane priamo pri lese. Okolo nás je úplný exotický raj. Majitelia už niekoľko rokov zbierajú choré, týrané alebo opustené zvieratá a snažia sa im dať druhý domov. Väčšina z týchto úbohých tvorov bola unesená pytliakmi z džungle, potom ich predali do klietok ako akváriové rybky. Jediný spôsob, ako sa dostať k mláďatám, je zastreliť ich matku a pytliaci to vždy robia bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.
Všetky zvieratá si tu kedysi prežili svoje. Najstaršia pavúkovitá opica Dona má pätnásť rokov. Celý život prežila v malej klietke, domáci ju kŕmili mäsom i napriek tomu, že tieto opice sú výlučné bylinožravce. Výsledok: Dona má nenávratne zničenú pečeň a ďalšie vnútorné orgány. Keď s ňou začalo byť zle, bývalý majiteľ ju jednoducho nechal v útulku. Dona túži po láske rovnako, ako ktorýkoľvek človek. Keď sa k nej priblížite, po štvrťhodine zoznamovania sa k vám clivo pritúli, začne vás hladkať a vo vlasoch vám hľadať hnidy. Napokon blažene zaspí vo vašom náručí.
Sú tu tri žlté opičky, všetky sa volajú Jimmy, pretože ich od seba nikto nedokáže rozoznať. Celý deň šantia v korunách stromov alebo sa prefíkane snažia čosi ukradnúť z kuchyne. Ďalšia hnedá opica na vás číha na spodných vetvách stromu. Keď prejdete popod ňu, zavesí sa vám na krk, chvostom vás objíme okolo hrdla a odteraz vám bude tvrdohlavo celý deň sedieť na hlave. Budete sa s ňou musieť rozdeliť o každé jedlo a keď sa ju pokúsite striasť, urazene vás zľahka uhryzne do ruky.
Ďalších niekoľko opíc vydáva škreky podobné jaguárom, ale inak sú plne priateľské až na jedného alfa samca, ktorý trpí záchvatmi zúrivosti a treba ho zaväzovať na obojok. V útulku je ešte lama, večne nadržaný baran, množstvo psov a mačiek, papagáje, boa škrtič a oceloth, mláďa obrovskej mačky divej. Pašeráci zvierat jej nedávno zastrelili matku, našli ju dvaja slovenskí turisti v akejsi domácnosti na východe krajiny, a poslali o tom echo do útulku. Slováci sa s domácimi nesmierne spriatelili a keď sa tí dozvedeli o mojom pôvode, boli k nás ešte milší.
Nikdy nezabudneme na toto nádherné miesto. Radi by sme sem pred odchodom z Bolívie prišli pracovať na niekoľko týždňov ako dobrovoľníci, no nie sme si istí, či nám ostane dosť času. Vymieňame si teda aspoň adresy a lúčime sa. Ostali sme tu len jeden deň, no všetky tie krásne zvieratá, túžiace po ľudskej láske a opatere, to bol silný, dojímavý zážitok. Aj v chudobnej a zaostalej Bolívii existuje dosť miest, v ktorých ľudia nemyslia len na seba a žijú pre tých, ktorí sa o seba nedokážu postarať.
Kontextové odkazy: