Napokon 24. septembra 2007 vystupujeme v meste Tambillo; je to vlastne hlavná cesta s niekoľkými krámikmi a zopár ulicami obďaleč. Mestečku dominuje betónový nadchod pre chodcov, ktorý vyzerá ešte horšie a nebezpečnejšie, ako samotná hlavná cesta. Nikto nie je natoľko šialený, aby sa vôbec pokúšal prekonať cestu pomocou nadchodu; napriek tomu, práve pri ňom sa sústreďuje obchodný ruch: kúpite tu jahody a paradajky, pivo, cigarety, kuracie stehno z mikrovlnky.
Centrum pre týrané zvieratá Hacienda Santa Martha, náš dobrovoľnícky projekt na najbližšie dva týždne, sa nachádza za mestom i nadchodom pre chodcov. Taxík s otvorenou nápravou nás vyvezie vysoko do kopcov, do zeleninových záhrad a na úpätie hôr s oblačnými lesmi. Ekvádor je krajina, v ktorej deforestácia – najmä oblačných lesov vo väčších nadmorských výškach – postupuje desivo rýchlym tempom. Tu, pri Tambillo, sa zachovali aspoň fliačiky kedysi hustej oblačnej džungle. Nepríjemná cesta s hustou premávkou ostala kdesi na spodku údolia.
Hacienda, to je niekoľko domov a veľký pozemok, na ktorom sa zmestí normálna farma a desiatky klietok so zvieratami. Sú to dva oddelené svety: v jednom žije ekvádorský majiteľ so svojou rodinou, veľkým domom, služobníctvom a pracovníkmi poľnohospodárskeho majera. Ten druhý obýva Leon, novozélandský správca útulku a neustále sa vymieňajúci dobrovoľníci najmä zo Spojených štátov, Kanady a Anglicka. Prekvapení zisťujeme, že na jednom izolovanom mieste tu tak žijú dve sebestačné skupiny bez toho, aby prejavovali akýkoľvek živý záujem navzájom sa integrovať, alebo aspoň trošku spoznať.
Je to zvláštne miesto; po technickej stránke tu veci fungujú výborne, vďaka peniazom dobrovoľníkov sa centrum postavilo na nohy a je sebestačné pri získavaní potravy a liekov pre zvieratá. Po sociálnej – dobrovoľníci prichádzajú a odchádzajú, pre mnohých je to skôr ďalšia atrakcia pri ich cestách a cudzokrajných zážitkoch. Sám Leon je ako Prometeus, prostredník medzi božstvom a smrteľníkmi. Prestupuje oba svety a vybavuje všetko, čo sa týka chodu projektu. I napriek tomu, že tu žije už tri roky, po španielsky hovorí horšie, ako ja po ôsmych mesiacoch cestovania. Oných pár potrebných viet nejako vykokce a všetko ostatné mu poskytuje život medzi “gringami”. Samotný majiteľ a ostatní robotníci nás ignorujú, akoby sme boli vzduch. Pri náhodnom stretnutí nás najčastejšie ani nepozdravia.
Niekoľko dobrovoľníkov sem prichádza pravidelne už zopár rokov. Pre Leona sú akoby rodina a táto hermetická skupina tvorí ešte tretí svet jeho dôverníkov. S nimi Leon konzultuje dôležité veci, zveruje im zodpovedné úlohy a obdaruje ich svojou priazňou. Je tu Austrálčanka Cate, priateľská fanynka rumu a všetkých zvierat a mladučká Tarren zo Štátov, s ktorou Leon spáva. Život v útulku má tak pomerne presné pravidlá v závislosti od toho, do ktorej skupiny patríte.
S Justynou nám obom chvíľu trvá, kým sa zaradíme do tejto každodennosti. Dobrovoľnícke projekty, ktorých sme sa zúčastňovali počas posledných deviatich rokov, boli najmä krátkodobé podujatia bez takejto sociálnej hierarchie a pravidiel. Nemáme však záujem vnikať hlbšie do fungovania miestnych vzťahov a nikto z ostatných dobrovoľníkov nám nie je natoľko blízky, aby malo zmysel pokúšať sa dostať za rámec povrchnej komunikácie počas práce a voľného času. Prišli sme sem kvôli zvieratám, pomôcť v niečom zaujímavom, a takto to ostalo až do konca.
Hneď pri príchode 24. septembra 2007 nás vítajú dva dobermany a vlčiak, z plota zízajú obrovské červené papagáje. S Leonom onedlho absolvujeme exkurziu a zoznamujeme sa s ostatnými zvieratami v útulku. Nie je to pekný príbeh: všetky boli zhabané od pytliakov a priekupníkov, alebo od majiteľov zvierat pre kruté zaobchádzanie. V Ekvádore platí prísny zákaz vlastniť zviera, klasifikované ako žijúce vo voľnej prírode a už toto je dostatočný dôvod pre jeho odňatie vlastníkovi.
Takto sa sem dostali štyri gigantické Korytnačky galapágske, ktoré normálne žijú už len na jedinom mieste na svete – Galapágskych ostrovoch. Polícia ich zobrala zo záhrady v centre Quito, kde žili u nejakej rodiny po celé generácie jej členov (tieto korytnačky sa dožívajú 200 a viac rokov). Na druhej strane, na ich zhabanie mali aj iné dobré dôvody. Pancier jednej z nich slúžil ako terč pri tréningu v streľbe guľovnicou…
Jazvecovité zvieratko coatí, nesmierne prítulný tvorček, ktorého bratov sme vídavali v celých húfoch okolo vodopádov Iguazu v Brazílii a Argentíne, tu žije tiež. Nadšene pobehuje v klietke kedykoľvek niekto prechádza okolo a dožaduje sa škrabkania. Nijaký dobrovoľník by nemal srdce mu to odoprieť: coatí je slepý, pretože predošlí majitelia mu počas akéhosi alkoholického žúru vypálili oči cigaretou.
Osobitná kapitola útulku sú levy. Znie to čudne, ale je to tak. Levy samozrejme v Južnej Amerike nežijú vo voľnej prírode, zato však žijú v cirkusoch. Väčšinou v neuveriteľne hanebných podmienkach, v tesných klietkach a podvýživené. Keď ich polícia skonfiškuje pre kruté zaobchádzanie, problémy len začínajú. Pre útulky je veľmi nákladné ich živiť, okrem toho majú extrémny sexuálny apetít a množia sa ako králiky. Na ich prevoz a rehabilitáciu do pôvodného prostredia v Afrike samozrejme neexistujú prostriedky. Santa Martha ich tak momentálne má štrnásť, od slepej samice cez krvilačnú štvoricu dospievajúcich beštií až po dve mláďatá, ktoré Leon vychoval doslova vo vlastnej posteli.
Ďalšími obyvateľmi útulku sú desiatky exotických vtákov, opice, amazonský potkan veľký ako pes, smrteľne nebezpečný párik kunovitých šeliem, medvede, jaguár, puma a obrovské divé mačky zvané ozoloty. Našou prácou je v prvom rade ich nakŕmiť a vyčistiť im klietky. Ďalšou veľkou úlohou je stavba novej klietky pre jaguára v dolinke, zarastenej oblačnou džungľou.
Od prvého momentu nám je jasné, že veci tu bežia úplne inak, ako v bolívijskom útulku, ktorý sme navštívili na našej ceste. Okrem neporovnateľne priateľskejších Bolívijčanov sme tam našli i prítulnejšie zvieratá. Na jednej strane je to pre ne samotné dôležité, pretože v ekvádorskom útulku kladú veľký dôraz na ich rehabilitáciu a návrat do divočiny – znamená to, že ich kontakt s ľuďmi sa musí obmedzovať na minimum, aby ich už v džungli ani “nenapadlo” vracať sa k ľudským obydliam.Zvyšuje to úspech ich prispôsobenia sa prirodzenému prostrediu a znižuje možnosť, že ich ktosi uloví opäť. Na druhej strane, v útulku je množstvo zvierat, ktoré už na návrat nemajú šancu a napriek tomu, dobrovoľníci majú zákaz sa k nim približovať, čo je zdôvodnené obavami o bezpečnosť. Je to zvláštny prístup, tým skôr, že v Bolívii sme sa presvedčili na vlastné oči, že pre tieto úbohé tvory je ľudská láska dôležitejšia, ako pravidelná strava.
Naše dva týždne v Santa Martha, to je ranné prebúdzanie za priateľského ryčania levov, doobedňajšia tvrdá robota pri kopaní pozemku pre jaguára v tvrdom ílovitom svahu, nádherný hustý les okolo. Dolinou sa nesie rykot jaguára, ktorý netrpezlivo pozoruje postupujúce práce nad jeho budúcim domovom. Cítim, že po zdravotných problémoch z Bolívie opäť naberám sily: veľa jeme, veľa pracujeme. Podvečer, počas tropických dažďov, čistíme klietky za nadšeného hulákania desiatok papagájov a iných vtákov. Tucan, ktorému krídla a chvost odstrihli až za mäso, sa nás pritom tvrdohlavo snaží svojim obrovským pestrofarebným zobákom ďobnúť do zadku. Nádherný trumpeter vydáva nepriateľské odstrašujúce zvuky, hoci nikdy nepohrdne poškrabkaním po krku. Túli sa ku mne bojazlivý, citlivý modrý vtáčik; niekto mu doslova odsekol vrchnú časť zobáka. Justyna sa zatiaľ rozpráva s čiernohlavým papagájom, ktorý už niekoľko dní vyspevuje iba pre ňu, kedykoľvek ju zazrie.
Život v centre beží po presných a dobre vyjazdených koľajach. Varíme si sami a dvakrát za týždeň, v stredu a piatok, sa poriada pijanský žúr, vždy s tými istými pesničkami a kolektívnymi hrami na povzbudenie chľastania. Niektorým ľuďom sa to nikdy neznudí a pri jednej z našich niekoľkých krátkych, trpkých hádok mi Leon vyhodí na oči, že sa spoločného pitia nezúčastňujeme dostatočným spôsobom. Je mi jasné, že tu nie som najvhodnejším dobrovoľníkom, lebo hoci dobre pracujem, z Leonových pravidiel chodenia do domu len na povel a pod. sa smejem príliš nahlas. Pre Leona je toto miesto také malé kráľovstvo, kde on určuje pravidlá hry a počúvajú ho zvieratá aj dobrovoľníčky (drvivá väčšina sú dievčatá).
Na druhej strane, ja i Leon sme to spolu vydržali až do konca a vďaka tomu ostane toto miesto jedno z najzaujímavejších zážitkov našej cesty: pokojné večery, trávené zízaním do terária s tromi iguánmi a miniatúrnou opičkou tamarin. Na kolenách mi spáva mačka, a pri nohách – hnedá fenka dobermana, chorá na rakovinu. Santa Martha je aj pečenie chleba, ktorý sa mi na všeobecnú radosť podaril a španielske konverzácie s robotníkom Jimmym, bezvýsledne odo mňa drankajúceho moje náramkové hodinky.
6. októbra sa v sobotu ráno rozlúčime s našou miernou opicou po včerajšom večierku a s ostatnými zvieratami, poškrabkáme coatího, Justynka si poslednýkrát zaspieva s čiernohlavým papagájom a taxík nás znáša ku betónovému nadchodu a späť k životu na ceste. V tom zhone sme sa s väčšinou dobrovoľníkov aj zabudli rozlúčiť, to si však nikto asi ani nevšimol.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Útulok pre týrané zvieratá Santa Martha
