Kedysi pred piatimi mesiacmi, v horúcom Rio de Janeiro na druhej strane kontinentu, som sa prihlásil na mejl a našiel tam potvrdenie o prijatí na dobrovoľnícky projekt v Ekvádore. Poslali mi ho ľudia z INEXu, slovenskej pobočky medzinárodnej siete takýchto projektov. S Justynou sme vtedy v Riu zajasali od radosti, lebo už deväť rokov nášho spoločného cestovania sa nám zdá, že pomôcť s niečím zmysluplným v krajine, ktorou prechádzame, je súčasť každej dobrej cesty.
Dnes je 21. september, od Ria sme prešli celý kontinent až do Ohňovej zeme a naspäť. Sme v Ekvádore, už dobré dva týždne sme mali učiť indiánske deti po anglicky a pomáhať v zalesňovaní svahov neďaleko Quito. Niekto niekde čosi zbabral, čosi sa pomýlilo a namiesto projektu teraz stojíme na odpornej, nebezpečnej stanici hlavného mesta a hádame sa s taxikárom, ktorý nechce zapnúť taxameter.
V INEXe, po sérii nedorozumení, ignorantstva a obyčajnej hlúposti pokrčili plecami: my sme len nezisková organizácia! Zo zápisného na dobrovoľnícky tábor, na ktorý nás nikdy nezapísali, si však nezabudli strhnúť manipulačný poplatok. Pravidlá sú pravidlá. Posledné štyri mesiace bola naša cesta cez kontinent determinovaná zastávkou v Ekvádore, jediným pevným bodom celého itinerára. Mnoho vecí sme kvôli tomu vynechali, mnoho preplatili. Taxikár nechce o taxametri ani počuť, no napokon ho zapne a k cestovnému na displeji si hneď pripočíta pol dolára.
Do Quito sme prišli tri dni pred ďalším projektom, ktorý Justyna našla na internete hneď ako sme zistili, že ľudia v slovenskom INEXe sú nielen neschopní, ale aj zvysoka kašlú na svoju robotu, svoje záväzky a najmä na nás dvoch, hoci sa s nimi poznáme už tak dlho. Teraz strávime víkend v hlavnom meste a v pondelok nastúpime do centra pre týrané zvieratá 30 km južne na vidieku.
Zažívame teda víkendové Quito: jeho ospalé ulice a uličky, ktoré sa cez týždeň opäť zaplnia chodcami a dopravnými zápchami; trolejbusové linky a cyklistov, bezstarostne premávajúcich v celých húfoch po bulvároch, lebo cez víkend patria iba im.
Quito, to sú dve mestá v jednom. Staré mesto. Veľkolepé koloniálne budovy, niekoľko blokov starobylých ulíc, v ktorých na každom kroku postávajú policajti a môžete sa cítiť relatívne bezpečne. Prejdite o čosi ďalej a začnete mať nepríjemný pocit, že sem nepatríte. Staré mesto je zároveň štvrťou chudobných, za hlavnými ulicami sa okamžite mení vzhľad chodcov, policajtov vystriedali odpadky a zúbožení kramári. Je to veľmi zaujímavé miesto, hoci nie príliš bezpečné. Pri každej dlhšej jazde trolejbusom sa mi ktosi hrabe vo vreckách kapsáčov…
Mariscal. Moderná štvrť strednej vrstvy, nablýskané vežiaky sa striedajú s koloniálnymi vilovými blokmi a štýlovými obchodmi. Práve sem prichádza väčšina cudzincov a tu sa i deje väčšina lúpežných prepadnutí, čoho výsledkom je, že ešte aj domáci si po zotmení radšej zoberú taxík, hoci domov to majú sotva jeden blok. Napriek tomu, obe časti mesta majú vlastnú neopakovateľnú atmosféru a Quito je vskutku zaujímavé miesto cez deň i po zotmení.
24. septembra však nechávame Quito na chvíľu svojmu osudu a nasadáme do prímestského autobusu, ktorému dominuje obrovská farebná samolepka Ježiška. Nie som veľký odborník na kresťanské symboly, ale to, čo sa dá vidieť ako súčasť každodenného náboženského života v andských krajinách ako Bolívia, Peru a Ekvádor, má určite ďaleko od vierouky. Majú tu stovky svojich svätých – o mnohých z nich vo Vatikáne istotne nikto nikdy nepočul – a využívajú ich podobne, ako Číňania svojich bôžikov. Jeden proti cestovným nehodám, ďalší na šťastie v bingu atď. Miestni obyvatelia, najmä Indiáni, majú za sebou storočia polyteizmu a jeden ďalší Boh s armádou španielskych a neskôr amerických dobyvateľov na tom nedokázal nič zmeniť. Ku svätým sa modlia viac, ako k Bohu v kostole; to oni vybavujú ich každodenné záležitosti a im pravidelne obetujú drobné darčeky. Ježiš je akoby len jedným zo svätých, inak nič výnimočné.
Autobusy v tejto časti kontinentu sú radikálne orientované na zákazníka. Zastavia všade, kde stojí na ceste človek a jeho škrabanie v zadku aspoň vzdialene pripomína vytúžené mávanie na šoféra. Cestujúci ešte aspoň platia cestovné; zato na každej križovatke pristúpi v Ekvádore tridsať pouličných predavačov, ktorí ponúkajú všetko od vysmážaných banánov po pornočasopisy v brailovom písme. Pritom sa medzi sebou strkajú, nadávajú si a napokon ich často musí vodič opäť nasilu vyhodiť. Robí sa to doslovne: vodičov pomocník dostane znamenie a jednoducho ich vyhádže za jazdy kdesi na krajnicu. Vzápätí naskakujú ďalší, spolu s pasažiermi a zabávačmi.
Autobusoví zabávači sú ešte o triedu nižšie, ako autobusoví predavači. Musia sa tváriť inkongnito, inak by ich vodičov pomocník vysotil už pri nastupovaní. Keď sa už vezú, skôr či neskôr začnú svoju šou. Najlacnejší iba apelujú svojim študentským životom, biednou stravou a pod., na konci rozdajú cukríky a keď ich už chamtivé deti pochrúmu, od rodičov si vypýtajú pol dolára za kus. Tí rozumnejší rozdajú cukríky na začiatku, pätnásť nasledujúcich minút zabávajú obecenstvo vtipmi a hádankami a dúfajú, že vzrušení cestujúci nevdojak prehltnú čo najviac cukríkov. Toto je neoddeliteľná súčasť každého autobusového cestovania v Peru a Ekvádore. Ak vás tu čaká viachodinová cesta, môžete sa spoľahnúť, že autobusových predavačov a zabávačov sa vystriedajú celé desiatky.
Kontextové odkazy: