V dvojposchodovom autobuse sedíme hore v prvých dvoch sedadlách, rovno pred veľkou okennou tabuľou a panorámou krajiny, ktorá sa pred nami prevíja.
Patagónia, iná Argentína
Naše cestovanie z Buenos Aires smer južná Patagónia má vlastné špecifiká. Prvé, čo vidíme, keď ráno otvoríme oči, je šedý pás cesty, ubiehajúci pred nami, dokonale rovný a nekonečný. Všade naokolo je rovina, predelená cestou na dve identické polovice. Svet je kompaktná, súmerná geometrická plocha, v ktorej existujú tri farby. Cesta je sivá, nebo modré. Všetko ostatné je hnedé, rovina ohraničujúca horizont bez akejkoľvek vyššej vegetácie, s trávou a lišajníkmi spálenými mrazom a s občasnými stádami zablatených oviec. Celkom iná Argentína, akú sme poznali z vodopádov Iguazu alebo Buenos Aires.
Takáto je Patagónia, viac ako tritisíckilometrový pás kontinentu Južná Amerika, predeleného Andami a ľadovcami. Patagónia má brehy na oboch oceánoch a je to oblasť, patriaca medzi najmenej obývané na svete. Keď prejdete na jej koniec, uvidíte ten úpadok sveta na vlastné oči: pás hôr, miznúci vo vodách oceánu, aby pokračoval ešte na jeho dne, zem, meniaca sa na čoraz menšie a vzdialenejšie súostrovia, zužujúca sa škála farieb a podnetov, dominancia vody a ľadu, zima, ticho.
Toto všetko môžete tušiť, už keď sedíte v poschodovom diaľkovom autobuse a prechádzate prvými stovkami kilometrov ľadovej polopúšte. Patagónia má ešte aj iné špecifiká. Hoci takmer bez ľudí, je rovnakou súčasťou politických a ekonomických siločiar, ako ktorékoľvek iné územie. Rozdelili si ju Čile a Argentína, avšak jej argentínska časť už na mnohých miestach prešla do rúk iných suverénov, s vlastnými politickými a ekonomickými záujmami, s vlastnou a neraz lepšou diplomaciou, než je tá argentínska. Bohužiaľ, majú úplne inú predstavu o rozvoji, než akú majú oné izolované ľudské spoločenstvá, ohrozujúce zámery obchodných korporácií.
Veru; argentínska chudoba bola veľká, rovnako veľké sú i oči skorumpovaných politikov a štedrosť tých, ktorí dodnes vykupujú stovky kilometrov štvorcových tejto zeme za smiešne peniaze, na úkor obyvateľov a zmysluplnej vízie rozvoja regiónu. Medzi najväčších hráčov patrí Benetton, naftové spoločnosti a zopár desiatok iných veľkých svetových korporácií. Na východnom pobreží Patagónie sa pred pár rokmi našla nafta, čo zvýšilo ceny a záujem na celé široké okolie. Posledné dediny domorodcov, ale aj “obyčajných” domácich sú vystavené riziku vysídlenia z miest, ktoré im oficiálne nepatria a ktoré vysokí úradníci vo veľkom predávajú za smiešne nízke ceny, pretože svoj podiel dostanú v bielej obálke po pracovnej dobe. Nemožno zabúdať, že Argentína je i napriek svojmu európskemu štýlu ešte stále oná nepolepšiteľná Južná Amerika.
Na brehu oceánu
Viac ako dva dni a dve noci teda prechádzame Patagóniou, jej pustatinami a osamelými mestami, väčšinou na brehu iskrivo modrého Atlantiku. Mnohé z nich majú anglické názvy, je tu totiž silné osídlenie Welšanov, rovnako Chorvátov a mnohých iných národov. V Meste Trelew dokonca stretávam cigánsku rodinku v krásnych farebných šatách. Ich vzhľad a oblečenie je vskutku vo veľkom kontraste s výzorom domácich gádžov.
Napokon prichádzame do Rio Gallegos, lokálnej, škaredej metropoly, kde meníme poslednýkrát spoje. Naše cestovanie v Patagónii sa pomaly chýli ku koncu. Vonku je tesne pred svitaním, sychravé, studené počasie nám vlieza pod vetrovky. Mesto, tak ako všetky ostatné v južnej Patagónii, má sotva niekoľko desiatok rokov, vidieť na ňom ruku plánovačov a všetky ulice v ňom sú rozkopané. Je to nepríjemné, ploché miesto, akoby navrhnuté nejakým lacným počítačovým programom. Radi ho opúšťame, za sklom autobusu sa blíži brieždenie a snehová fujavica, ktorá onedlho milosrdne prikryje celé okolie.Pomaly zaspávam a na horizonte sa zatiaľ začína črtať zubatá línia Ánd, oblasť Patagónskeho južného ľadového poľa, ku ktorej smerujeme.
Kontextové odkazy:
