28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.
Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.
Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.
Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.
Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.
Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.
Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.
Kontextové odkazy:
