Po hornatom Ekvádore nás, zdá sa, nečaká nič odlišné. Stále úzke, kľukaté cesty na úpätiach strmých kopcov, na ktoré nepomáhajú cestovné tabletky ani prázdny žalúdok. Autobus 18. októbra 2007 do Bogoty, to je 26 hodín nevoľnosti; prudké dažde, krásne zelené ráno uprostred tropických záhrad, driemajúce kolumbijské dedinky. Na malej zastávke v horách dostávam prvú lekciu: vynikajúce vegetariánske jedlo v staničnej krčmičke a sexy predavačka, ktorá ma i napriek Justýne po mojom boku oslovuje zásadne »miláčik«. O pár dní trochu ochladnem, lebo toto oslovenie sa v Kolumbii používa celkom bežne a nie vždy musí znamenať začiatok vášnivého vzťahu.
Kolumbijský vidiek lemujú na cestách armádne posty: guľometné hniezda a mladučkí vojaci, ozbrojení až po svoje odstávajúce uši. Po viac ako storočí vojen a nestability sa súčasnej vláde darí pomaly zavádzať mier a poriadok. V mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky potenciálne nepríjemnosti, v Kolumbii sú zbrane v rukách vládnej moci zárukou pokojného spánku obyvateľov, ktorí sa prednedávnom ešte báli cestovať hoci medzi dvomi susednými štátmi kvôli častým únosom a násilnostiam zo strany kokaínových partizánov.
Po nekonečne dlho čase, niekoľkých armádnych kontrolách (s rukami nad hlavou sa vychádza z autobusu a vojaci kontrolujú batožinu) a ďalších hodinách cesty sa ukazujú prvé bogotské slumy. Vyzerajú rovnako zle, ako tie v Riu: vonku opäť prší a chatrče zo zinkového plechu a kartónov takmer plávu v spenenej, neuveriteľne špinavej brečke. Prejsť cez mesto trvá ďalšiu hodinu, napokon však už sedíme v taxíku a pozorujeme ulice zblízka. Mnohé sú bez asfaltu a dopravného značenia, no bližšie k centru sa pomaly zlepšujú domy i cesty, vyrastajú prvé mrakodrapy, trúbia staré smradľavé kraksne, na chodníkoch sa hmýria davy ľudí. Bogota vyzerá divoko, to je fakt, ale páči sa mi.
Prvú noc prespíme v akomsi hoteli v centre a potom sa sťahujeme k nášmu prvému kolumbijskému domácemu z Couch Surfing. Z cesty sme totálne rozbití, ale je stále len ráno a prechrápať celý deň v novom meste, to je ako zaspať na prvé rande. Nachádzame sa v najstaršej mestskej štvrti Candelaria: úzke ulice, staré, rozpadávajúce sa domy a na stenách žlté plagáty, vyzývajúce na návštevu v divadle na Dostojevského Idiota. Okrem prechádzky však musíme vybaviť termín na žiadosť o víza na americkej ambasáde a tento traumatický zážitok bude zlatým klincom celého dňa.
Tu v Kolumbii treba pre vízum do USA najprv získať informácie a dostať termín, čo funguje cez špeciálne telefónne číslo so špeciálnou tarifou 16 USD za pätnásť minút. Kolumbijskí kamaráti nás už vopred varujú, že operátori z ambasády to vždy zahrajú tak, aby vám jeden pätnásťminútový telefón nestačil a museli ste zavolať druhý a ešte lepšie tretíkrát. Vyzerá to ako blbosť, napokon, sme v 21. storočí a bavíme sa tu o najvyspelejšej krajine sveta. Bohužiaľ, je to tak. Moja telefonistka rozpráva, akoby mala zubnú protézu z hrdzavého železa a IQ 65. Namiesto informácií, o ktoré ju žiadam, mi číta imigračné uznesenia.
Teraz je na rade Justyna: keď ju napokon prepájajú k operátorovi, ukazuje sa, že je to chlap. Rozumiem, že je piatok večer v latinskej amerike, čo nenechá chladným ani reprezentanta konzulárneho oddelenia, ale jeho neumyté zuby a siedme poldeci whisky je cítiť príliš blízko i napriek digitálnej ústredni. Operátor je jednoducho ožratý; bojuje so štikútkou a komplikovanými slabikami svojej rodnej angličtiny. Zároveň Justynu dobrosrdečne presviedča, že Poľsko (Poland) je to isté ako Holandsko (Holland) a nijaké víza teda nepotrebuje. Napokon sľubuje, že to ide overiť a naspäť k slúchadlu sa už nevráti. Takto uplynulo ďalších šestnásť dolárov a Justyna stále nemá termín.
Za iných okolností by nám to bolo smiešne, napokon, náš zážitok by bol prisilný aj pre nový film Michaela Moorea. Justyna sa napokon opäť spojuje s operátorkou: dostala tú moju, s IQ 65. Dvanásť minút ju posiela do čerta aj s memorandami o vízovej politike USA, ktorá zaručuje spravodlivý prístup všetkým občanom, a vďaka tomu získava termín v riadnom čase. S roztrasenými rukami vrazí telefón na slúchadlo: prvú časť máme za sebou
Na uliciach vládne upršaný večer a smradľavé, preplnené autobusy. Premávka v úzkych uličkách štvrte Candelaria práve dosiahla absolútny kolaps. Všetci od zlosti trúbia, okolo autobusov sa predierajú chodci s dáždnikmi a skupinky opitej mládeže otvárajú piatkový večer priamo uprostred celej mäteže, na križovatkách.Tesne predtým, ako z nás smog vyrazí aj posledné zbytky duševného zdravia, unikáme do puličnej pizzérie a vďaka sladkastej limonáde sa nám v dušiach pomaly rozlieva blaho. Preľudnené mestá ma napĺňajú hrôzou, no Bogota má aspoň vlastný, neopakovateľný štýl a spoza výkladu, s horúcou pizzou, vyzerá šialenstvo tam vonku úplne idylicky.
Na druhý deň sa sťahujeme k nášmu novému kamarátovi z Couch Surfing, ďalej od centra, k štvrtiam strednej vrstvy a stráženým činžiakom. Miguel a Pablo sú mladí súrodenci z neďalekého mesta; ich rodičia si môžu dovoliť platiť im byt aj univerzitu. Študujú biológiu, cestujú do Štátov a Európy, vedú usporiadaný život; škaredé slová používajú len sporadicky a ich priateľky odídu každý večer pred desiatou, keďže o sobáši a hriechoch s tým spojenými nemôže byť zatiaľ ani reč.
Vďaka nim sa pre nás stáva Bogota ešte príjemnejšia. Spoznať nejaké mesto za pomocou domácich, to je nenahraditeľný uhol pohľadu zasvätených (a zainteresovaných): malé pikantné vecičky, polarizované názory na politiku, každodennosť života, ktorá inak ostáva turistom nedostupná. Dozvedám sa, koho voliť a v ktorých pajzľoch občas skopú zákazníkov, prečo je „in“ jazdiť v malých špinavých mikrobusoch a nie v oficiálnom MHD. Cez deň brúsime ulice, ktoré večer spoznávame v rozhovoroch, ešte stále ma triafa šľak zo štvorcových blokov a ulíc, ktoré namiesto názvov nesú čísla. Nie je to šialené, rozdeliť bytosť na pravouhlé časti podľa čísel? Na americkom kontinente sú na to evidentne zvyknutí.
Ako vždy na poriadnom novom mieste, nachádzame tu i vegetariánsku reštauráciu a teraz sa tu už naozaj cítime takmer ako doma. Bogota leží na 2.650 m.n.m., väčšinou je príjemne chladno a dážď to nikdy nemá ďaleko. 24. októbra 2007 prechádzame druhou iniciačnou fázou kvôli štrnástim hodinám pobytu na letisku v Spojených štátoch: vystupujeme pri obrovskom komplexe ambasády, stráženej desiatkami vojakov. Po kontrolách sa dostávame za trojmetrový plot do vestibulu, väčšieho ako bratislavská hlavná stanica. Nervózni Kolumbijčania tu strnulo posedávajú a zúfalo sa snažia zachytiť moment, keď americká hlásateľka vykokce ich meno s nezrozumiteľnou intonáciou. Je dosť ponižujúce, že úradníci tu nemôžu najať človeka so slušnou španielčinou a som naozaj zvedavý, čo by povedala washingtonská administratíva na všetko čo sme zažili na ambasáde v krajine ich strategických regionálnych partnerov.
Napokon však dostávame víza s prekvapujúcou rýchlosťou. Úradníkovi sa viditeľne uľavilo z našej plynulej angličtiny a za tri minúty sme hotoví. Podobné šťastie však nemajú ostatní Kolumbijčania: ďalších štyroch ľudí, ktorí nasledujú za mnou, konzul odmietne a ležérnym pohybom ich stodolárové žiadosti roztrhá priamo pred ich očami.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Bogotá
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska
