Misia Amazon
Vidieť Amazonku bolo mojim detským snom, asi tak ako vidieť futbalový zápas na štadióne Maracaná v Rio de Janeiro, alebo stráviť pár dní na pustom ostrove niekde v Karibiku. Podarilo sa mi to 15. októbra 2006. Keď som opúšťal peruánske hlavné mesto a lietadlo rolovalo smerom ku kolumbijskej Bogote, pomaly mi prechádzala prvá vlna eufórie a mohol som začať plánovať, z ktorej strany Amazonku navštíviť, čo všetko môžem uvidieť a najmä, ako sa tam dostať.
Amazonka, to je vyše 8 miliónov štvorcových kilometrov územia, zasahujúceho do siedmych štátov. Bez ciest, často bez civilizácie a prekonať vzdialenosti medzi jednotlivými izolovanými mestami je možné len lietadlom, alebo, ako inak, loďou. Vybral som si Kolumbiu, z ktorej je relatívne najľahší prístup do amazonského vnútrozemia, ľudia sú priateľskí a dievčatá nebezpečne krásne.
Bol to dobrý nápad. V najbližších dňoch som všetko toto zažil na vlastnej koži, našiel si nových priateľov a pokiaľ ide o transport, v bogotskej kancelárii mi predali letenku na počkanie. Už na druhý deň som tak okolo obeda pozoroval kľukatú Amazonku cez okná lietadla. V Bogote vládla teplota okolo 15 °C, tu ma privítalo 40 °C a vlhkosť vzduchu, ktorej veľa do 100% nechýbalo. Celkom slušný prechod.
V Južnej Amerike za vás všetko vybavia taxikári. Ten môj ma odchytil rovno pred letiskom v kolumbijskej Leticii, vybavil mi ubytovanie, odviezol do cestovnej agentúry a zmenil sa na turistického sprievodcu, aby ma previedol po neďalekom meste Tabatinga, ktoré už leží v Brazílii. Keď ma priviedol naspäť ku hostelu ktorý mi sám odporučil, mal som navyše v ruke lístky na ďalšiu cestu a taxikár si vypýtal sumu, za ktorú by bratislavský kolega ani nezapol motor. Dohodli sme sa, že ráno o 4.00 ma bude čakať pred hostelom.
Leticia a hranice troch krajín
Leticia leží v najjužnejšom cípe Kolumbie, tam, kde sa pri Amazonke stretávajú jej hranice s Peru a Brazíliou. Vďaka tomu sa tu dá behom pol hodiny navštíviť tri krajiny. A to dokonca bez pasu…. V ten deň som ešte stihol aj návštevu Peru, prístav Santa Rosa, z ktorého budem pokračovať ďalej po peruánskej Amazonke . Bol to vskutku pamätný deň: namočil som si nohy do Amazonky a odfotil ich tam. Žiadne pirane, žiadne anakondy, žiadne krokodíly. V Santa Rosa normálna pláž zo šedého piesku, deti aj dospelí sa kúpu v Amazonke, ženy perú stojac vo vode, poniektorí sa umývajú mydlom. Pozeral som zlé dokumentárne filmy.
Na druhý deň ráno už o 3.30 stojím na námestíčku a čakám na taxikára. Ešte o 4.20 tu nie je. Poslednú časť svojej misie nezvládol: typickí Latinci. Napokon zbúcham chlapíka s motorkou, ktorý sa mi ponúkal už pri mojom príchode. Za „dvacku“ ma odviezol do prístavu v Tabatinge, zakričal na kamoša, ktorý ma za pár korún previezol na druhú stranu Amazonky do Santa Rosy a vyložil presne na mieste, odkiaľ odchádza môj čln. Keďže sme veľmi blízko rovníka, dni a noci sú rovnako dlhé: pred šiestou moje prvé svitanie na Amazonke.
Asi po dvoch hodinách prvá zastávka na kontrolnom stanovišti. Všetci vystúpiť, vojaci robia kontrolu dokladov. Po desiatich minútach nástup a pokračujeme. Svet okolo mňa je úplne iný, ako boli moje predstavy o živote na Amazonke. Áno, žijú tu väčšinou indiáni, ale v šortkách a tričkách, nie v bedrových zásterkách. I tak som však fascinovaný zo všetkého, čo vidím. Drevené domy na koloch so strechami z palmových listov, člny z jedného kmeňa.
Ľudia a rieka
Na člnoch po Amazonke veslujú malé deti, ženy, všetci a všetko sa tu presúva po vode. Netušil som, že na tejto hornej, peruánskej časti Amazonky môže byť rieka taká široká. Na niektorých úsekoch má minimálne 5-6 km. Amazonka musí skrývať neuveriteľné množstvo rýb a iných živočíchov. Uživí všetkých, čo pri nej žijú. V jednom z prístavov, pri tankovaní som zrazu zbadal, ako sa pár metrov od člna pekne a pomaly prevaľujú vo vode akési veľké ružové živočíchy. Nikoho okrem mňa to nezaujímalo, jeden z spolucestujúcich mi však blahosklonne oznámil: delfines. Ružové sladkovodné delfíny.
S mojím novým kamarátom som sa zoznámil tak, ako sa patrí: cez žalúdok. Počas dlhšej zastávky v Caballococha pristupuje tmavý chlap s výraznými lícnymi kosťami, rýdzi indián v rifliach a tričku. Tak, ako aj u nás doma, v momente, keď začne hľadať miesto na sedenie, všetci cestujúci sa čírou náhodou pozerajú von oknom a nemusia tak z voľných sedadiel skladať svoju batožinu. Akosi mi to však nedalo a rezignovane mu ponúkam miesto, kde doteraz trónil môj vlastný ruksak. Skutočný kontakt sme však nadviazali až vtedy, keď mi priniesli obed, zarátaný v cene lístka: na cestách som bol ešte len krátko a z nejasnej hmoty na tanieri sa mi mierne obrátil žalúdok. Celkom nezištne som ho teda ponúkol svojmu novému susedovi: celkom nezištne ani len nemihol obrvou a zjedol ho do poslednej fazule. Odvtedy je Carlos Ocmin Arroyo, obchodník z Caballococha, ktorý tvrdí, že nemá indiánskych predkov, môj GRAN amigo.
Na Carlosovi som konečne mohol vyskúšať, čo viem zo španielčiny (takmer nič). A tak som ho trápil nasledujúcich šesť hodín. Pracovali ruky, nohy, slovník… On si z však toho tiež zobral viac, ako len tanier fazule. Nie každý deň sa môže baviť s cudzincom, a ešte z Európy – zrejme som bol prvý Európan, ktorého vôbec videl. Carlos má v Caballococha obchod so všetkým možným a do našej spoločnej destinácie Iquitos chodí raz za mesiac dokúpiť tovar.
Kontextové odkazy:
