Interhotel, ako má byť: Peru
Po dlhej ceste z Kolumbijskej Leticie sme napokon pristáli rýchločlnom na peruánskej strane Amazonky, v zaujímavom meste Iquitos.
Môj nový kamarát Carlos mi sľúbil, že ma zavedie do hotela, kde spáva on na svojich obchodných cestách. Veľmi ma to potešilo, ale len dovtedy, kým som sa v ňom neubytoval. Hostel Lima bol zhodou okolností jeden z tých, ktoré som si podčiarkol kvôli superlatívom v knižnom sprievodcovi Lonely Planet: „tichý, čistý, má teplé sprchy.“ Nuž čo. Počas mojej návštevy bol hlučný, špinavý a plesnivý, teplá sprcha nefungovala. Iba cena sedela – 8 USD na noc. Nechcel som však uraziť Carlosa; aspoň budem blízko niekoho, koho poznám. Treba skúsiť všetko.
Večer som Carlosa pozval na večeru a kávu. Oboje bolo perfektné, čo sa už nedalo povedať o hotelovom sprchovaní. Igelitová taška na dlažbu v sprche, pretože toľko plesne pokope som ešte nevidel. Pre istotu som sa ešte i tak sprchoval v sandáloch. Amazonský štandard: všetky izby majú okná len do spoločnej chodby, všetky otvorené. Jjediné možné vetranie. Keď som si ľahol na posteľ, zo susedných izieb bolo počuť všetko: akýsi starec sa dusí kašľom, zopár chrápajúcich, grganie, prdenie. Bol som tak unavený, že mi to všetko bolo jedno.
Genocída korytnačiek v Iquitos
Podľa Carlosovej rady som si išiel na druhý deň ráno pozrieť Belén – chudobnú štvrť Iquitosu a hneď ako som tam vstúpil som pochopil, že mal pravdu aj v druhej veci – kvôli vlastnej bezpečnosti tam treba ísť s miestnym sprievodcom. Nie je to drahá investícia. Za 0,7 USD, som mohol so seňorom Jorge Tuisima Marín, pseudonym „Shambo“, vyraziť s mojimi dvoma foťákmi po Beléne úplne bez obáv. Poznali ho všetci. On zas náležite dával všetkým najavo, aký je dôležitý a ako ho gringo počúva. Shambo mi vysvetľuje, že Belén je oveľa zaujímavejší počas obdobia dažďov, keď je hladina Amazonky oveľa vyššia a člnmi sa manévruje priamo medzi domami, či už plávajúcimi, alebo na koloch. Teraz skôr mesto pripomína stoku. Plno smetí na brehu i vo vode, z krásneho miestneho trhu smeti „odpratáva“ len samotná Amazonka.
Slovo ekológia je vo väčšine krajín Južnej a Strednej Ameriky skôr reklamným sloganom pre naivných turistov; miestni mávajú, bohužiaľ, ku svojmu životnému prostrediu veľmi pragmatický vzťah. Na samotnom trhu kúpite absolútne všetko, od chránených rastlín a živočíchov až po tie najvzácnejšie druhy. Je tu toľko korytnačích vajec, pancierov a korytnačieho mäsa, že len kvôli dnešnému trhu museli vyhladiť všetky tieto melancholické plazy v okruhu 200 km. Opice a papagáje zavreté v klietkach, určené na predaj. Všetka háveď Amazonky, územia s najväčším množstvom živočíšnych a rastlinných druhov na svete.
Vzácnym živočíšnym druhom som bol na trhovisku v Iquitoas aj ja, tentoraz pre miestnych. Modré oči videli trhovníčky po prvý krát v živote: okamžite sa medzi sebou začínajú strkať a ukazovať na mňa. Zaujímavý pocit. Pri rozlúčke sa samozrejme ukázalo, že môjmu sprievodcovi Shambovi – kráľovi peruánskych Benátok, sa zrazu dohodnutých 70 amerických centov zdalo málo. S plnou vážnosťou som však musel zdvorilo namietať voči prirážke a s rovnakou teatrálnosťou sme sa napokon obaja spokojní rozišli. Ja s úžasným celodenným zážitkom, Shambo s vydrankaným príplatkom, ktorý dokopy predstavoval neuveriteľných 40 slovenských korún.
Na druhý deň ma už čakala len rozlúčka s mestom Iquitos, jeho bedárskymi štvrťami, trhoviskami a smradľavým, nádherným životom na amazonskom vidieku. Rozlúčiť sa so mnou prišiel i Carlos. Zívajúc dohliadol na moje nalodenie a napokon sme sa rozlúčili ako starí priatelia. Sľúbil som, že ho raz navštívim v Caballococha.
Svitanie v prístave bolo nádherné. Rybári so sieťami, plávajúce domy, opar nad pralesom, zobúdzajúca sa Amazonka. Zamiloval som sa do tejto časti planéty, a to som mal pred sebou ďalších úžasných 500 km po prúde Amazonky. Jeden z mojich splnených detských snov.
Návrat z Peru do Kolumbie
Spánok ma zmohol pred hranicou s Kolumbiou, ale netrval dlho. Ku nášmu člnu zrazu prirazili dve vojenské lode, kolumbijská a peruánska. Nie som si ani len istý, ktorej presne krajine patril palubný guľomet s obsluhou, ale strčil sa takmer do môjho lodného okienka. V našej rýchlolodi bolo v okamihu viac vojakov, ako cestujúcich. Všetko, ako má byť: bol policajný kameraman, psovodi s vlčiakmi a osobné prehliadky. Takáto je kolumbijská realita, vďaka vojsku však možno dnes vôbec cestovať a vždy lepšie ak vás zastaví armáda namiesto bandy marxistov, pašujúcej kokaín, však?
Vojenská akcia, zameraná proti drogám a guerillas, sa pomaly chýlila ku koncu, keď ma premkol nepríjemný pocit. Práve kontrolovali zoznam cestujúcich, naše doklady. Spomenul som si na Carlosa, ako aj na to, že pred odchodom som svoju batožinu zabudol skontrolovať. Čo ak na mňa našil nejaký kontraband a celé priateľstvo bolo len divadlo? O kolumbijských väzniciach som toho počul dosť a stráviť tam zvyšok života sa mi tuším nechcelo. Presne vtedy sa jeden z vojakov spýtal na môj modrý ruksak.
Takíto sme my, nedôverčiví, skazení Európania. Nech sa mi už mysľou preháňalo čokoľvek, ruksak bol samozrejme v poriadku. Prepáč, Carlos! Lode sa onedlho odrazili od nášho člnu a po obligátnej ceste cez všetky hranice a prístav Santa Rosa sme napokon šťastne prirazili v Leticia. Mal to byť koniec mojich amazonských potuliek a po piatich dňoch ma vítala opäť upršaná Bogota, ale tieto zážitky boli príliš silné. Nedalo sa inak: už o necelý mesiac sa mi podarilo zmeniť cestovateľské plány a tú istú amazonskú cestu, z kolumbijskej Leticia do peruánskeho Iquitos, som podstúpil opäť, počas návratu do peruánskej metropoly.
To je však už iný príbeh…
Kontextové odkazy: