Politici nie sú o nič lepší, ako my sami. Aby sme to pochopili, niekedy treba cestovať na druhý koniec sveta.
Welcome to Bangkok
Thajsko poznáme my, Slováci, skôr zo strany plážových zájazdov a pritom nám ponúka ešte inú lekciu, ktorá sa nám raz možno zíde. Zatiaľ nemáme veľa peňazí na sexuálnu turistiku a z dovolenky si nosíme najmä mušle; exotické pohlavné choroby zriedka. Kvôli tomu nemôžeme sledovať najnovšie trendy sexuálnej turistiky, tzv. „what’s hot and what’s not.” Thajsko bolo pred pár rokmi mekkou presne tohto typu cestovateľov, nehovoriac o pedofiloch. Trendy sa však zmenili, žoviálnych sivovlasých Európanov dnes nájdete obchytkávať štrnástky najmä na Kube a v Kambodži. Najprv ma tieto veci štvali, no po roku cestovania okolo sveta som si už zvykol na všeličo.
Do Bangkoku sme pricestovali zo Strednej Ameriky: vrieskajúcich, ufúľaných mačov zrazu vystriedali pokojné usmievavé tváričky s nezrozumiteľným jazykom. Bol to takzvaný kultúrny šok; v Latinskej Amerike sme cestovali posledných desať mesiacov a v tom čase bola takmer našim druhým domovom. Dokonca sme si už aj privykli na všetkých ulízaných Latincov, ktorí síkajú svoje obscénne heslá na každú ženu vo veku od 9 do 80 rokov.
Homosexuáli v Ázii…
V Bangkoku bolo zrazu všetko obrátené na hlavu. Namiesto rozmlátených taxíkov jazdia motorové rikše, tzv. tuk-tuk. Na jednej ulici tu stretnem viac Európanov, ako v celej Venezuele a Kolumbii dokopy. Najčudnejšie však je, že takmer každý pár, ktorý vidieť v dave, sú gayovia. Toto je ďalšia vec v lekcii sexuálnej turistiky, totiž že Bangkok je nekorunovaným svetovým centrom homosexuálov. Sladkí thajskí chlapci v stredoškolskom veku, hanblivo držiaci za ruku svojho prvého partnera. Alebo náruživo sa bozkávajúce Thajčanky – čosi, čo mi fakt trhá srdce.
Začal som teda počítať páriky a vyšlo mi, že na niektorých miestach stretávam aj štyri gayovské dvojice z desiatich. Gayovia tu štebocú pri stole, sedia si na kolenách v metre alebo romanticky popíjajú pivo na obrubníkoch. Dokonca aj miestni „heteráči“, ak chcú byť v móde, pripomínajú často metrosexuálov. Nás, kultúrnych heterosexuálov zo strednej Európy pri tom zdravo striasa. Keby to videl taký Latinec, trafil by ho šľak – v Latinskej Amerike je biľag homosexuality čosi, za čo vás môžu skopať na ulici a nikto pre vás nepohne ani prstom.
Kým som to celé pozoroval len na ulici ako turista, nemal som vlastne nijaký názor, len spomínanú, zdravú triašku zo Strednej Európy. Na ceste sa však veci dejú akosi rýchlejšie. Už na druhý deň, ledva sme si povytierali karpiny z trinásťhodinovej časovej zmeny, pre nás prišiel Michael z cestovateľského klubu Couchsurfing. Michael je Američan, v Thajsku býva niekoľko mesiacov. Slobodný a inteligentný cestovateľ, po thajsky už rozpráva celkom plynule, okrem toho ešte po japonsky a čínsky. Od svojej jedinej návštevy Slovenska miluje vychladeného Zlatého bažanta. Chlapcov odjakživa. Nemusel nám nič hovoriť; keď sme sa neskôr zoznamovali s jeho mladým thajským frajerom, ani sme nepohli obrvou.
…buzeranti v Strednej Európe
Vtedy som ešte stále celkom nevedel, ako sa správať ku gayom: ku chlapovi, ktorý ma zrejme vníma ako potenciálny sexuálny objekt. Nevedel som to ani pred pár mesiacmi, keď sme s jedným zaujímavým cestovateľom prechádzali cez zaprášené mesto v Bolívijskej Amazonke a len tak mimochodom nám povedal, že má priateľa. Doma ma na to nikto nepripravil. Rodičia ma vychovávali dosť liberálne a napriek tomu, teploš ostal teplošom: v každodenných rečiach, v škole i v médiách. Stále je tu onen slovenský malomestský biľag. Na Slovensku hovorenie o menšinách vždy zahŕňa emocionálny náboj a ten je spravidla negatívny. Výraz „homosexuál“ nie je jediný tohto druhu: zoberme si slovo „Maďar“, „Cigáň“.
Kultúrna neznášanlivosť sa v našom regióne jednoducho ešte stále nosí. Preto som bol v pomykove, keď nás Michael zobral do ulíc Bangkoku. Ako chlap som sa necítil dobre; mal som z tejto situácie jednoducho nepríjemný pocit, hoci vtedy by som to nepriznal. Príklad: vchádzame do budhistickej svätyne, na lavičkách sedí celý poznávací zájazd z Česka. Prechádzame okolo nich, ja, Justyna a párik homosexuálov, držiaci sa za ruky. Bratia Česi na nás pozerajú, vymieňajú si veľavravné pohľady a vybuchujú priduseným smiechom. Keď o tom tak premýšľam, myslím, že je ľahké ospravedlniť netaktnosť skupinky „páprdov“ z nejakého okresného mesta. Prečo som však v rozpakoch ja sám, slušne vzdelaný cestovateľ, ktorý by svoju naivnú multikultúrnu toleranciu obhajoval v každej jalovej diskusii?
Michael nám ešte v ten deň oznámil, že večer odchádza na niekoľko dní do Japonska. Nič však nenechal na náhodu. Odovzdal nám kľúče od svojho bytu, povedal, že ho nesmierne tešilo a svojho frajera poprosil, aby nás sprevádzal po celý večer. Poznali sme sa niekoľko hodín a on nám len tak nechal byt s miliónom filmov a cédečiek. Enjoy it, guys!
Frajerka mojej dcéry? Prečo nie!
Po našej okružnej ceste v juhovýchodnej Ázii sme sa s Michaelom o niekoľko týždňov stretli opäť. Bolo to v malej rodinnej krčme, akú turista sám nikdy nenájde. Chodia tam len miestni a možno tu zažiť onen skutočný, neopakovateľný život lepkavo horúceho exotického veľkomesta. Dcéra majiteľky oslavovala narodeniny a Michael nás sem pozval, lebo vedel, že to bude najsilnejší zážitok nášho bangkokského pobytu. Jedlo a pivo boli na účet podniku. Chvíľu som tam sedel so svojou slovenskou melanchóliou a pozoroval ľudí. Oslávenkyňa mala šestnásť rokov. Náruživo sa bozkávala so svojou spolužiačkou a jej mama pri vedľajšom stole sa rozplývala od spokojnosti.
Takto ma prešla zdravá triaška Strednej Európy. Vyzerá to hlúpo a naivne, ale vtedy som pochopil, že Thajčania mi dávajú lekciu tolerancie, akú som doma dostať nemohol. Fakt, prečo by mi malo vadiť, že môj kamoš strká chlapom do úst jazyk, alebo aj niekam inam? Nechcem byť jedným z nich, ale na druhej strane, poznám zopár žien, s ktorými si niečo podobné tiež nedokážem predstaviť.
Róbert Fico: homosexuáli nie sú náš problém
Zaznie to čudne, ale myslím že nám, Slovákom, sa sexuálna turistika zíde ako soľ. Odbúra nám zopár frustrácií, dievčatám spadne hrebienok. Myslím, že to veľmi pomôže i úprimnej diskusii o ozajstnom, každodennom živote menšín medzi nami, bielymi slovenskými heterosexuálmi. Takému Róbertovi Ficovi by ju mohla dokonca uhradiť zdravotná poisťovňa. Jeho vládu prestali zaujímať práva homosexuálov hneď po voľbách.
Naše zájazdové cestovanie nám zatiaľ horizonty neotvorí. Vylieči nás len priama konfrontácia s celou tou farebnou ufúľanou háveďou, ktorá ostáva za plotom vášho hotela. Urobte s tým niečo, prosím. Zavolajme zopár ázijských kamošov sem, ku nám, na dobré pivo, zamilujme sa do Afričanky (či Afričana). Zopár nemanželských detí tmavej pleti je tiež lepšie, ako nič. Zatiaľ totiž stačí, že si k nám prisadne Róm, a inštinktívne zisťujeme, či máme vo vrecku peňaženku. Cudzincovi však vysvetlíme, že to nie je kvôli rasizmu, ale historickej skúsenosti: Cigáni nás tak naučili.
Dlhá cesta do Bangkoku
Je čosi po polnoci, precitnem v zadymenej bangkokskej krčme. Spoza stola na mňa škúli Michael a ja si okamžite spomeniem na pokojný pochod gejov a lesbičiek v Krakove spred pár rokov. Skončil krviprelievaním z rúk fašistov a policajtov, pretože tak naozaj, buzerantov v uliciach nemá rád v Strednej Európe nikto.
Je ťažké cestovať, ak ste Slovákom. Bohužiaľ, naši predkovia nám nezanechali slávnu tradíciu interkultúrnej tolerancie. Napokon, nemali ani ako – za posledné storočia sme mali celkom iné problémy. Dnes, v globalizovanom, premiešanom svete, to však začína byť pre nás problémom. Aj tí, ktorí sme sa dávno zbavili akýchkoľvek predsudkov – alebo si myslíme, že sme sa zbavili – čosi nám stále chýba.
Čo odpoviem, keď sa ma Michael raz opýta na politické práva homosexuálov na Slovensku? Že poslanec KDH si myslí, že sú duševne chorí a ktokoľvek z SNS by im odmietol podať ruku? Že u nás je jeho priateľ len šikmookým buzerantom?
Michael však vie svoje. Vraví, že v Latinskej Amerike a Strednej Európe by nikdy nemohol žiť.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Thajsko » Bangkok
Ak nás chcete podporiť, hlasujte za tento článok na Vybrali.sme.sk