Napokon opúšťame Santa Martu na východnom pobreží Karibiku: od Venezuely sme vzdialení niekoľko desiatok kilometrov a dokonale sme tak pred odchodom uzavreli celý obrovský okruh po juhoamerickom kontinente, vyše 37.000 kilometrov všetkými predstaviteľnými dopravnými prostriedkami. Začalo to pred ôsmymi mesiacmi vo Venezuelskom Caracase, ktorý bol po Kube našou druhou zastávkou, Južnú Ameriku onedlho „ukončíme“ v mestečku Cartagena, vzdialenom od Santa Marty štyri hodiny jazdy cez povodňami zaplavené chudobné pobrežné dedinky.
Už prvé desaťročia od vzniku Cartageny v 16. storočí sa začala v tomto regióne rýchla expanzia smerom do kolumbijského vnútrozemia – príbeh nesmiernej krutosti a drancovania vyspelých domorodých civilizácií, vznik legendy o rozprávkovom poklade El Dorado, následnej zlatej horúčky a ešte väčšieho vraždenia. Cartagena pritom zohrávala absolútne kľúčovú úlohu: bola hlavným prístavom, cez ktorý smerovalo zlato, ukoristené Indiánom, tam, kam patrilo: do Španielska. Cartagena však za svoju dôležitosť musela i draho platiť: počas následných storočí bola opakovane terčom útokov pirátov a konkurenčných európskych veľmocí. Niekoľkokrát zničená a znovu obnovená, do devätnásteho storočia sa z mesta stala takmer nedobytná pobrežná pevnosť presne v momente, keď kolumbijské zlato a suroviny prestali byť dôležité rovnako, ako kamenné hradby vo vojenskej stratégii.
Dnes je to pokojná turistická destinácia s koloniálnymi budovami a architektúrou, akým sa na kontinente nevyrovná nijaké iné mesto. Na uliciach vládne zadúšajúca horúčava, šváby a leniví predavači, takmer nerozoznateľní od ufúľaných žobrákov. Jedným slovom, Karibik. Zároveň vidieť, že Cartagena je v tomto momente jedným z mála kolumbijských miest, ktoré si už dokážu privyrobiť na turistike. Hoci ako som spomínal, turisti cestujúci po tejto krajine sú zriedkaví, na karibskom pobreží pristávajú mamutie luxusné vyhliadkové lode a ich pasažieri sa v celých desiatkach mátožne prechádzajú po rozpálených uliciach starého mesta. Vďaka tomu tu nájdete otravovačov a zabávačov, černošky vo farebných šatách, ktoré vám vlezú pred objektív a potom si za to vypýtajú peniaze, falošných sprievodcov, prostitútky, predražené hotely a reštaurácie. Skrátka všetko, čo je nevyhnutné pre dobre fungujúci masový turistický priemysel. Kolumbia má pred sebou nepochybne dlhú a úspešnú kariéru.
Prišli sme sem len na menej ako dva dni a veľa sme toho nezažili. Šváby v kúpelni tu dosahujú podozrivo malé rozmery, sú to vlastne len také švábiky, na uliciach je bezpečne a náš tradičný tanier ryže s fazuľou a vyprážaným banánom je aspoň taký dobrý, ako všade inde. Napokon sa pridávame k ostatným turistom, brúsime chodníky na tienistých stranách ulíc a s ľahkým smútkom si poslednýkrát užívame atmosféru tohto neopakovateľného kontinentu.
Všetci sú tu milí, akoby vedeli, že odchádzame, po poslednej búrke sa vyčasilo a v tomto momente sa nám zdá takmer absurdné, že máme odísť kdesi do divokej Strednej Ameriky, nehovoriac o Ázii. Znie to divne, ale fakt, musím sa priznať, že Latinská Amerika sa stala pre mňa i v takom krátkom čase nesmierne blízkym miestom. Pomaly som začal chápať význam ich každodenných symbolov a rituálov, motívy ich správania, a najmä zdokonalil sa v jazyku, takže teraz vnímam drobné odtiene španielčiny tej-ktorej krajiny, miestne narážky, slang. Latinskú módnu hudbu zvanú regeton už s Justynou počúvame častejšie, ako tú európsku a keď si mám vybrať medzi západniarom a miestnym, v autobuse si radšej sadnem ku stokilovej černoške s indiánskymi rysmi, hoci s vŕzgajúcou zubnou protézou prežúva tekvicové semienka a šupky mi vypľúva na topánky.
Keď sme sem po prvýkrát prišli, Latinci mi pekne liezli na nervy a stále ma dokážu poriadne naštvať, ale ich správanie sa mi už stalo príliš blízke. Mačovia so svojim poťahovaním vtáka a hladkaním si brucha; sladké i tučné lokše, bezočivé a sebavedomé; drobné švindle; drzí zasrani, tupí šoféri, lenivé predavačky, ukecaní čašníci a vždy priateľskí okoloidúci – toto všetko sa stalo i mojim svetom a stredná Európa je akýmsi vzdialeným snom, alternatívnou realitou, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane.
Všetko však má svoj koniec. 6. novembra 2007 v noci mierne pršalo; vystupujeme z taxíka pri letištnej budove, šofér nás chce ošmeknúť, my sa však tvárime, že o tom nevieme, lebo drobné sa nám už na nič nezídu. Prechádzame antidrogovou kontrolou, letištnou kontrolou, ďalšou antidrogovou kontrolou. Dovolím si poslednú drzosť v južnej Amerike a pýtam sa policajta, či mi vo vrecku ruksaku fakt nenašiel nijaký kokaín. Chlapík sa zamyslí, poškrabe sa po hlave a vrecko pre istotu ešte raz dôkladne preskúma. Na palube nás čakajú vegetariánske raňajky a sotva päťdesiatminútová cesta do neďalekej Panamy. Ak som k Latinskej Amerike zabudol čokoľvek dôležité dodať, budem mať na to ešte krátku príležitosť počas nasledujúcich dvoch týždňov medzi Panamou a Guatemalou. Prosíme vypnúť všetky prístroje a zariadenia, lietadlo je pripravené na odlet. Vypínam.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Cartagena
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska
