Náš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.
Bogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.
Vskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.
Santa Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.
Hneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.
Samozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.
Páči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska
