Cesta z Cuzco do Limy 3. septembra 2007 sa nesie v znamení niekoľkých idiotských amerických filmov a jedného skutočného skvostu. Je to polhodinový dokument, ktorý sčasti oslavuje nové kolesá autobusov našej prepravnej spoločnosti, a sčasti presvedčivo argumentuje, že akási peruánska konská rasa je najlepšia na svete. Fígeľ spočíva v tom, že peruánsky kôň najprv vyhadzuje pravú zadnú nohu a potom ľavú prednú (alebo ľavú zadnú a pravú prednú?…) – v každom prípade, výsledok je, že jazdec sa pritom cíti ako v bavlnke a nebolí ho zadok. Neviem; mne osobne sa zdalo, že všetci jazdci vo filme nadskakovali ako šašovia, ale keďže stewardky ho zabudli vypnúť, počas troch hodín bežal neustále dokola a na konci som bol ochotný uveriť každému detailu, na ktorý nás upozorňoval. Teraz si už opäť nie som až taký istý.
Na druhý deň ráno sa už zobúdzame na brehu rozbúreného Pacifiku. Pripojili sme sa na slávnu panamerickú cestu, ktorá začína na Aljaške a končí v Ohňovej zemi v meste Ushuaia – viac ako 20.000 km južne na druhom konci kontinentu. Panamerická cesta sa tiahne zhora dole cez obe Ameriky a jediné miesto, kde je beznádejne neprejazdná, sa nachádza na panamsko-kolumbijských hraniciach, v provincii Darién. Toto územie patrí medzi najnebezpečnejšie na svete kvôli kombinácii partizánov, drogových gangov a obyčajných kriminálnikov – pričom tieto funkcie možno medzi nimi ľahko zamieňať. Darién je ešte známy maláriou, obrovským krvilačným hmyzom a nepreniknuteľnou džungľou. Nie je to skrátka miesto, cez ktoré by ste chceli cestovať so svojou novou škodovkou.
V tomto momente však našu myseľ vypĺňajú úplne iné predstavy. Nie je to pacifik ani panamerická cesta. Práve prechádzame okolím mesta Pisco. Pred niekoľkými týždňami, 15. augusta 2007, tu ničivé zemetrasenie zabilo viac ako 500 ľudí, desiatky tisícov bolo zranených alebo ostalo bez prístrešku. Vonku je chladno, mrholí a prevaľuje sa tu hustá, nepríjemná hmla. Autobus si razí cestu cez zdemolované dediny a predmestia; štruktúry urbánnych organizmov sa zmenili na bloky ruín a sute. Steny škôl a kostolov, ktoré sa rozsypali do hnedých hlinených kopcov, teraz odhaľujú vnútornosti inštitúcie svojho predurčenia.
Náboženstvo a štát; dva systémy zachovania skupinovej identity, pravidlá a hodnoty, ktorým odovzdávame svoju slobodu a ako protihodnotu očakávame ochranu a naplnenie nášho života i v najťažších situáciách. Oba tu zlyhali. Šialená nadprirodzená bytosť, ku ktorej sa verní občania mesta Pisco tak vrúcne modlili, ich vzápätí zabila v celých desiatkach, a to priamo v kostole, počas večernej omše. Leviatan, vláda, tvorená ich hlasmi a úsilím, zanechala po zemetrasení všetkých tých, čo prežili, svojmu osudu. V prvých dňoch po katastrofe sa rozviazali i posledné krehké tkanivá spoločenskej integrity a ozbrojené gangy rabovali a zabíjali ľudí, uväznených vo svojich príbytkoch a autách.
Dnes sa tu naďalej šíri násilie, beznádej a choroby. Hneď za oknami nášho klimatizovaného autobusu sa ježia strechy stoviek stanov. Ľudia takto žijú už celé týždne hneď pri ruinách svojich domov, pri mŕtvolách svojich blízkych, ešte stále pochovaných pod zrútenými stenami a kusmi nábytku. V peruánskej televízii ich vidíme bezmocne vzlykať alebo nezúčastnene opisovať tých, ktorých stratili počas oných nekonečných dvoch minút zemetrasenia. Potom však prichádza reklamný blok alebo hlas politika, sťažujúci sa na nedostatok finančných prostriedkov a nezáujem vyspelých krajín o poskytnutie pomoci. Na YouTube sa stal hitom mesiaca krátky videošot, zachytávajúci gigantické svetelné záblesky, spôsobené uvoľnenou energiou zo zemetrasenia. Radosť pozerať.
Kontextové odkazy:
