11. septembra 2007 vystupujeme v meste Riobamba; opitý taxikár nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu, ale vzápätí mu z rúk vypadne plný hrnček kávy a my to považujeme za zlé znamenie. Riobamba, to je také typické andské mestečko – špinavé ulice z lacných šedých domov vyrastajúcich bez ladu a skladu, sýtozelená vegetácia. Na uliciach sa prechádzajú mačovia s čiernymi ulízanými vlasmi a tričkami, ktorých nápisy vyzývajú všetky vagíny do bojovej pohotovosti. Miešajú sa s nimi domorodci, turisti, stredoškoláci v uniformách. Jednoducho nič moc a zároveň naša každodennosť, ktorá mi bude doma určite tak veľmi chýbať.
Cez Riobambu prechádza jedna z najťažšie budovaných železníc na svete; tiahla sa takmer cez celé ekvádorské Andy a jej výstavba trvala desiatky rokov. Dnes je opäť v troskách kvôli chýbajúcim peniazom na údržbu a najmä opakovaným zosuvom pôdy z deväťdesiatych rokov počas katastrof fenoménu El Niño. Funguje už len jej malá časť a slúži turistickému priemyslu.
Nás však nezaujíma železnica ani slávny »Diabolský nos«, strmý horský úsek, cez ktorý prechádza. Neďaleko Riobamby sa týči vulkán Chimborazo, najvyšší vrch Ekvádoru a už celé týždne sa tešíme na výstup. Chimborazo: 6.310 m.n.m.; osamotený, pokrytý ľadovcom a vulkanickým prachom. Jeho vrchol je zároveň najvyšším bodom tejto planéty v absolútnych číslach, tj. pri meraní od stredu Zeme. Mt. Everest je najvyšší vrch v našom arbitrálnom systéme merania nadmorskej výšky, kde 0 metrov znamená úroveň morských hladín. Keďže je však Chimborazo tak blízko rovníka a teda najvypuklejšej časti našej elipsovitej planéty, vzhľadom na stred Zeme prevyšuje Mt. Everest o čosi vyše 200 m. a zároveň je to bod, ležiaci na Zemi najbližšie k slnku.
V Riobambe obchádzame miestne agentúry a zisťujeme podmienky i cenu výstupu.Napokon si vyberáme jednu z najstarších a najrenomovanejších agentúr, dostávame výstroj a skúseného sprievodcu. 17. septembra začíname prvú fázu aklimatizácie; autobusom vychádzame pod úpätie obrovského, majestátneho Chimborazo a pomaly stúpame k poslednej horskej chate na 5.000 m.n.m. Svahy okolo nás sú pokryté vulkanickým prachom, pobehujú tu stáda vicuní. Nad nami sa týči vrchol, celkom pokrytý hrubým ľadovcom. Beloba ostro kontrastuje s hnedočervenými skalami a tmavomodrým nebom. Podľa obyvateľov horskej chaty sa dnes vyčasilo prvýkrát po mesiaci a je dobrý predpoklad, že počasie nám bude priať i v najbližších dňoch.
Dnes sme plní síl a optimizmu; aklimatizáciu znášame veľmi dobre, po mesiacoch strávených na Andskej náhornej planine vo výške 3.000 m.n.m. a viac stúpame ku kontrolnému aklimatizačnému bodu na 5.300 m.n.m. bez akýchkoľvek problémov. Zdá sa, že vrchol máme na dosah: zajtra sa sem vrátime i so sprievodcom a výstrojou a začneme výstup z druhej strany svahu, naostro. Vraciame sa teda do Riobamby a zažívame poslednú pokojnú noc pred výstupom, pretože zajtra, vo vysokej nadmorskej výške, naše telo na odpočinok príliš veľkú šancu mať nebude. Ako hovorí staré dobré horolezecké porekadlo, šplhaj vysoko, prespávaj nízko…
Na vrchol vulkánu Chimborazo sme sa napokon nikdy nedostali. Na druhý deň v noci sme začali výstup rovnako ako ostatné štyri skupiny horolezcov a rovnako ako oni, museli sme sa vrátiť. Dnes sa výstup na tento vrch stáva skutočnou výzvou aj pre profesionálov, pretože s postupujúcim globálnym otepľovaním a umieraním tropických ľadovcov sa menia i povrch a podmienky výstupu na ne. Chýba nám čosi síl a veľa, veľa technických zdatnosti pri šplhaní sa takmer kolmým ľadovým poľom počas ôsmych, a následnom zostupe ďalších štyroch hodín. Schádzame s ťažkým srdcom, vyčerpaní a so symptómami choroby z nadmorskej výšky. V horskej chate sa stretávame s ostatnými neúspešnými horolezcami a v sklesnutej nálade schádzame o dvesto metrov nadmorskej výšky nižšie, na miesto, kde sa začína cesta pre automobily.
Vďaka tomuto výstupu sme pochopili všeličo nové o pozadí celého podujatia i o spôsobe, akým fungujú miestne agentúry pri dohadzovaní týchto výprav turistom. Je to príbeh sveta za farebnou pohľadnicou a za sladkými sľubmi ľudí, ktorí sú za vaše peniaze ochotní obetovať váš život. Príbeh Tak blízko slnka nájdete tu.
19. septembra sa teda vraciame do nášho krásneho hotela v Riobamba. Moje telo sa pomaly vracia do života v menšej nadmorskej výške a na druhý deň vymieňame vulkán za miestne reštaurácie. Nie je to dobrý biznis, pretože nájsť tu normálne, slušné jedlo sa v Riobambe asi nedá. Hneď 21. septembra 2007 sa napokon presúvame do hlavného mesta.
Kontextové odkazy:
