Moje prvé ranné pocity v nočnom autobuse, keď prichádzame na predmestia La Paz: všade okolo mňa zápach koky, akoby som žul celú noc. Vonku beží rovná ulica cez mesto El Alto plné slumov; všetko je pokryté snehom. Nebyť zápachu koky a farebných indiánov, cítim sa takmer ako v zimnej, pochmúrnej Varšave. Z El Alto pomaly prechádzame do La Paz. Obe mestá sa pomaly zrastajú, svojimi slumami a chaotickou dopravou visia na strmých svahoch na takmer 4.000 m.n.m.
Míňame jednu z chaotických križovatiek, v strede cesty leží na márach mužské telo, rozsekané na franforce. Opodiaľ stojí mikrobus; vietor mu zo strechy zvieva snehové vločky, nárazník i predný chladič sú celé od krvi. Nie je tu ani tak veľa zvedavcov, ľudia chodia okolo, akoby nič. Deje sa to tu príliš často; ja sám som už v južnej Amerike videl toľko mŕtvych na cestách. Chodci v Argentíne a Venezuele, veľa, veľa motocyklistov v Brazílii…
Je 26. júl 2007, ranné zasnežené La Paz nám poskytuje úchvatný obraz. Je to prvý sneh za posledných dvadsať rokov, teraz sa vo vychádzajúcom slnku pomaly topí na lesklých plechových strechách slumov. Mesto sa rozťahuje v doline strmých hôr, siahajú šesť a viac kilometrov. Vystupujeme v centre, rýchlo odchádzame z nepríjemnej stanice do nášho hostelu. Palacinky, káva, čaj; po raňajkách vychádzame do mesta.
La Paz je čudesné. Robia to obrovské hory, chaotická doprava, miešanina ľudí a kultúr. Prechádzame sa po uliciach, no dostať sa cez cestu vyžaduje veľkú dávku odvahy. V južnej Amerike sa len málo rešpektuje právo chodcov, či už na prechode, alebo nie. Tu v Bolívii je to najhoršie z najhorších. Rútiace sa na vás auto jednoducho nespomalí. Váš život na ulici, bez akéhokoľvek preháňania, visí na vlásku. Ulice nemajú nikdy značky pre hlavnú a vedľajšiu cestu a semafory sú len výnimočným luxusom. Jazdí sa na inštinkt, väčšie autá si vynucujú prednosť a ostatní vás takisto väčšinou rešpektujú, ak prechádzate križovatkou rýchlejšie, ako oni. S chodcami sa však nikde nepočíta: ani pri dopravných značkách, ani v etikete šoférov.
Navštevujeme tzv. čarodejnícky trh, na ktorom možno kúpiť zvieracie obety, vysušené plody lamy, talizmany, byliny a všetky možné pomôcky pre okultné úkony. V La Paz nachádzame štvrte chudobných, štvrte strednej vrstvy i úplne európske obchodné centrá a reštaurácie. La Paz i susediace El Alto dnes rastú rozprávkovým tempom, sťahujú sa sem denne tisícky dedinčanov v nádeji na lepší život.
Brian dostal opäť záchvaty horúčky a hnačky, tentoraz volá lekára. Zisťuje mu agresívne žalúdočné parazity. Brian začína svoju antibiotickú kúru, my sa od lekára dozvedáme, že v Bolívii nie je bezpečné jesť ani len šalát, opláchnutý vodou z vodovodu a zuby sa doporučuje umývať si výlučne minerálkou z fľaše. V miestnej klinike zisťujeme i malarickú situáciu v bolívijskej Amazonke, kam smerujeme. Lekár-odborník však nechápe ani rozdiel medzi antimalarickými tabletkami, na ktoré sa ho pýtame a zdá sa, že tu sa veľa nedozvieme.
Zatiaľ čo vyblednutý Brian bezvládne leží pred televízorom v hosteli, s Justynkou sa pripravujem na zajtrajší bicyklový výlet po kedysi smutne známej ceste do Coroico. Počas niekoľkých hodín sa ňou schádza s rozdielom v nadmorskej výške viac ako 3.500 m. Cesta so svojim strmým klesaním, úzkou, nevyasfaltovanou vozovkou, hlbokými priepasťami a nepriehľadnosťou je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. Samozrejme, veľa tu robí marketing; na ceste dnes už takmer niet áut, slúži najmä ako turistická atrakcia a výletná destinácia.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Bolívia » La Paz
