Názov Ubon Ratchathani znamená v slovenskom preklade presne to, o čom ono samo sníva od vekov: Kráľovské lotosové mesto. Bohužiaľ, tento sen sa mu nikdy nesplnil. Ubon leží v zabudnutom thajskom regióne Isaan neďaleko hraníc Laosu a Kambodže; provinčné mesto, ktoré založil akýsi ohrdnutý laoský princ a s každým novým storočím ho pokrývala už len čoraz hrubšia vrstva prachu a priemernosti.
Napokon, nachádza sa v povodí rieky Mekong, ktorej lenivý prúd predurčuje ospalý, pomalý rytmus života na pláňach Indočíny. Smrteľnú horúčavu dopĺňa nedostatok tieňa, pretože miestni sa oň dobrovoľne pripravili klčovaním džungle a miesením betónu. Zostal im tak len pot, plaché úsmevy a žiarlivá bohabojnosť tradičného budhizmu. Keď už bohovia zabudli na ľudí, oni na bohov nie.
V Ubone naozaj nie je veľmi o čom: nudné centrum so zaprášenými ulicami, parkom a farebnou fontánou. Opustený riečny breh a pri ňom zopár starých chrámov so spiacimi drožkármi pred bránami. Na druhej strane mesta je univerzita a nové predmestie s nákupnými centrami a výpadovkou; nové požiera staré, víri prach a opäť ním zapadá v nekonečnom kolobehu nevyhnutnosti.
Cez deň kráčam v ostrom poludňajšom slnku z tieňa do tieňa. V mrazivých lekárňach „7-11“, ktoré prestupujú celé Thajsko ako mestská rakovina, konverzujem so stredoškoláčkami za pultom. Na chvíľu ovládnu svoje pýriace sa akné, pocvičia si angličtinu a napokon si vypýtajú autogram. Nachádzam tajomné miesta z nočných potuliek; okamžite strácajú svoje čaro. Z malebnej štvrte zostali len špinavé ulice a z temnej lúky zanedbaný dvor plný smetí a kamenia. Unavený zapadám do tichej vegetariánskej reštaurácie, kde sa dá najesť za pár centov.
– Ty si odkiaľ?
– Zo Slovenska.
– A to je kde?
– V Európe. (Starší muž múdro a úctivo prikývne. Pred sebou má ohromné množstvo jedla na troch táckach).
– Ty si budhista?
– Nie.
– A čo si?
– Ja som… ale to je jedno. Radšej mi povedz, prečo máš toľko jedla? To chceš všetko zjesť?
– Vieš, súčasťou budhizmu je askéza. Keď sa idem postiť, vždy si predtým trochu doprajem.
Na ulici ma zastavujú ľudia.
– Hej, cudzinec, kam ideš? Odveziem ťa svojím skútrom.
– Ďakujem, netreba. Idem len tak, pred seba. A prečo ma vlastne chceš odviezť?
– No, len tak. Ale ja nechcem peniaze! Stačí, keď sa trošku porozprávame.
Stretnem aj zopár bielych. Prišli sem, ako inak, za dievčatami tohto regiónu, ktoré sú vraj chýrne, a to najmä v baroch a nevestincoch. Zlé jazyky tvrdia, že vlastne vôbec nie sú chýrne, len lacnejšie a zúfalejšie, ako kdekoľvek inde.
Nedáva to zmysel. Naozaj neviem, prečo som začal práve tu. Jednej horúcej noci som vystúpil z autobusu pri tichom nástupišti, ruksak naložil na tuk-tuk znudeného dedka a jeho prdkajúcim vozidlom sa dal odviezť do hotela na brehu rieky. Všetko, čo som o tomto mieste potreboval vedieť, som zistil už počas onej nočnej jazdy a nasledujúce dva týždne mi k tomu nepridali ani mäkké f. Možno to však nebola náhoda: letargia thajského vidieka mohla byť pokusom vyvážiť môj vlastný nepokoj, ktorý mojich európskych známych uvádzal dlhé týždne do rozpakov, a priviesť konečne svet do rovnováhy.
