Džom som spoznal úplnou náhodou. Spirituálny kolobeh jej dní je nezlučiteľný s binárnymi sústavami globálneho sveta, no tu, na zabudnutom thajskom vidieku, v tieni lenivých ventilátorov a vôni domáceho karí s limetovými listami, zrazu veci strácajú kontúry.
Aby sme si rozumeli: pohraničie Laosu a Thajska nie je nedotknutý kút sveta preplnený duchovnom. Americké hamburgery tu chutia rovnako zle, ako všade na svete. No ľudia si tu osvojili moderný svet len veľmi selektívne. Prijali vynálezy, ale mnoho ostatného zostalo ako predtým. Nikomu inému nestálo za to, niečo na tom meniť. Napokon, benzínky a betónové domy sa dajú postaviť za pár rokov, ale učiť generácie miestnych efektivite a pragmatizmu?
Globálna ekonomika im tak ponechala ich starobylých duchov, len postupne k nim prevzali ešte elektrinu a automobily, neskôr mobilné telefóny s internetom. Dokonalé miesto pre Džom, pre ktorú je spojenie s jej duchmi čímsi hmatateľnejším, ako pre nás digitálne bankové prevody.
Odchod
Centrum ožíva večer. Po zotmení Thajčania zaplnia trhy a reštaurácie, aby tak na chvíľu uspokojili svoju neuhasiteľnú vášeň: jedlo. V mestskom parku sa usadí miestny symfonický orchester a mládež si začne prekopávať ratanovú loptu takraw. Laoskí nádenníci budú postávať na rohoch ulíc a trpezlivo čakať, či na nich príde rad pri malých fuškách. Pri kaplnke, kde čaká Džom, sa pomaly zídu jej priatelia.
Džom nerozpráva. V šiesty deň svojej slávnosti ma však pozvala k sebe spolu s každým, kto si ju čo len trochu ctí. Je to posledný večer, keď sa dá v blízkosti Džom úctivo posedieť a spomínať na všetko dobré. Bližšia i vzdialená rodina, známi, susedia. Mňa jej predstavil Lek, ktorý má slabosť na cudzincov, odkedy skončil štúdium na britskej súkromnej škole. Priateľským gestom ma pozýva k stolu.
Lek je dobre živený Thajčan v strednom veku a s angličtinou bez prízvuku. Predstaví mi hostí. Lek tvrdí, že niektorí z nich už nie sú živí alebo ani nikdy neboli. Nie, nedajú sa vidieť, ale to je jedno. I tak žijú s tebou a pôsobia rovnako ako vzduch, ktorým dýchaš. Často ti vedia poradiť. Varujú pred nočnou jazdou, ak na ceste číha smrť. Pomôžu ti viesť správny život podľa piatich budhistických prikázaní. To piate, zákaz požívania alkoholu, je čoraz zložitejšie dodržiavať, hovorí Lek s nevinným úsmevom a pohárom whisky. Živí spoločníci jednohlasne prikyvujú.
Džom som na slávnosti ledva zazrel. Zahaľoval ju hlúčik veriacich a dlhý zástup mníchov, nehybne sediacich pri stene v žiarivo oranžových tunikách. Ich monotónne zaklínadlá sa miešali so zvukmi esemesiek a šťukaním mobilov návštevníkov, ktorí trpezlivo odriekali tiché modlitby, a v prestávkach medzi nimi si robili skupinové fotografie.
Iniciácia
Život v juhovýchodnej Ázii sa vždy nejakým spôsobom točí okolo náboženstva. Sféra duchov, démonov a zaklínadiel prelína každodennosť a bežné ľudské úkony, či už ste doma, v kancelárii alebo na stavbe. Nadprirodzeno sa neobmedzuje len na chrámy či rituály; zasahuje do všetkého, čo robíme. Pobožnosť tak nikdy nie je len uctievaním, ale aj spôsobom riešenia praktických, bežných problémov.
Toto prelínanie sakrálneho a zemitej každodennosti máva rôzne podoby. Jednej noci som v Ubone prešiel za vysvietený bulvár plný obchodných centier, až do úzkej paralelnej uličky. Bol to len dlhý pás popraskaného asfaltu na predmestí, do ktorého ústili nevľúdne kloaky zadných vchodov vysvieteného obchodného bulváru. Kdesi na druhej strane sú palmy s lavičkami, veľkoplošné reklamy a sny o lepšom živote. Tu je len tma, nákladné rampy a tony odpadkov pokryté motorovým olejom a hrubou vrstvou prachu.
Ťažko si možno predstaviť, že by tu chcel niekto čo i len zjesť obed počas prestávky v práci. Úplný omyl. Na druhej strane cesty stojí zástavba rodinných domov so sivými, umierajúcimi trávnikmi. Čo je najzvláštnejšie, každý z domov má malý rodinný oltár s vyschnutými obetami, obrátený smerom k smradľavým skladiskám. Ľudia tu musia denne odriekať modlitby pár krokov od výfukov vykladajúcich kamiónov, potkanov a smetia.
Nočné prítmie umocňuje dokonalý súzvuk periférie masového biznisu a intimity rodinného kultu.
Tong
Keby sa Tong rozhodol vstúpiť do kláštora v polovici augusta, podľa tunajších pravidiel by tam musel zostať aspoň tri mesiace, až do konca obdobia dažďov. Čas však plynie v Thajsku rovnako rýchlo, ako všade inde: Tong to stihne pred monzúnom a mníchom sa stane len na pár týždňov. Potom sa vráti do svojho života medzi priateľov, dievčatá a štúdium na univerzite.
V našich predstavách o ďalekom východe odchádza do budhistického kláštora nevinný chlapec a vracia sa z neho mladý muž predchnutý poznaním o rovnováhe sveta. Samozrejme, takí sú tiež, no pri masovom praktizovaní býva pobyt v kláštore skôr mesačným rýchlokurzom katechizmu, než cestou zdĺhavých meditácií a sebapoznávania.
Má to jednoduché vysvetlenie. V Thajsku si túto povinnosť plní takmer každý (slušný) chlapec a spoločnosť si nemôže dovoliť, aby sa tisíce nádejných robotníkov, vojakov a vrahov dlhé roky ukrývalo pred svojím skutočným osudom kdesi v ústraní, ani keby chceli. Ale oni nechcú. Smartfóny, sociálne siete a zarábanie peňazí majú navrch a v kláštore si nič z toho neužijú.
Prišiel som sem s mojím thajským kamarátom, ktorý sa rozhodol, že skôr ako umriem, musím sa stať budhistom a nájsť si thajskú ženu. Iniciácia Tonga vyzerala ako skvelá príležitosť splniť oba tieto ciele. To, že oba zlyhali, bola napokon výlučne moja chyba. Tongova slávnosť sa konala len o pár ulíc od bulváru, za ktorým číha ulička so zásobovacími vchodmi a rodinnými oltármi.
Jednota
Predpovede meteorológov a zaklínanie dažďa. Životné poistky a obety na rodinných oltároch. Školenia z marketingu a modlitby pred podpísaním dôležitej zmluvy. Tieto protiklady sa naše západné myslenie trénuje už dlhé storočia od seba oddeľovať.
Tu, na uliciach Ubonu, však ide len o dva prejavy toho istého sveta. Odchod chlapcov do kláštora má tak okrem duchovného aj iný, rovnako významný zmysel: mladý muž obetuje mesiac svojho života na modlitby a zaistí celej rodine šťastný osud na tomto svete i v záhrobí. Navyše si zvýši spoločenský status, keďže mnísi sa tešia veľkej úcte. Pobyt v kláštore má ešte jeden rozmer: skúsenosť s mníšskym životom a meditáciou je tichý predpoklad, aby správne thajské dievča akceptovalo mladého muža ako budúcu hlavu rodiny, ktorý vie preukázať spoľahlivosť a chladnú hlavu.
Čo si o tom všetkom myslí Tong? Krčí plecami. Pred chvíľou dohral poslednú hru na predpotopnej konzole. Bude mu chýbať. Aj mobil, frajerka a šlukovanie na prašnom bambusovom dvore. Ale do kláštora sa teší. Už teraz si užíva zaslúženú pozornosť. Strýkovia ho uznanlivo potľapkávajú po pleci a mních, ktorý prišiel na ceremóniu, naňho priateľsky pokyvuje.
Zišla sa tu celá rodina a bude ho sprevádzať pri prvom stretnutí s panteónom budhistických bohov. Najprv si dal oholiť vlasy. Pred chvíľou mu tetky a babky navliekli na telo jemnú priesvitnú košeľu. Každý člen rodiny mu uviaže na ruku nitky, ktoré jeho 32 duší prinútia k poslušnosti.
Zajtra sa začne nová fáza Tongovho dospievania. Skoro ráno predstúpi pred svojho nového predstaveného v neďalekom lesnom kláštore, kľačiac si vypočuje prijímaciu modlitbu a cez holú hlavu si po prvýkrát prevlečie oranžový habit.
Prejde niekoľko týždňov a napokon sa vráti domov. V thajskej spoločnosti bude ďalším stelesnením jednoty, v ktorej splýva hmotná realita strojov, aplikácií a nákupných centier, s ríšou mŕtvych predkov a zástupmi duchov lesného budhizmu. Utvorí medzi nimi svoje vlastné puto nanovo, ako správny syn svojej krajiny.
Potom, o pár rokov, si konečne sadne za počítač vo svojej prvej práci. Rozbehne nádejnú kariéru a v prestávkach bude možno špekulovať akciami. Pred každým rozhodnutím v modernej kancelárii si však najprv v duchu odriekne modlitbu, v príhodný čas zapáli kadidielko a spojí sa v mysli so svojimi predkami. Hmotný svet a nadprirodzeno: jednota, ktorá na tomto mieste preniká všetko a všetkých.
Všetkých, len nie mňa. Som syn kontinentu bez božstiev. Prišelec z plemena, čo ovládol každodennosť a duchovnu stavia už len pomníky v podobe kostolov. Aké duchovno? Neviem po ňom bažiť ani tak, ako moji hostitelia bažia po logu mojej košele. Sedím sám, uväznený na jednom brehu. Bez mosta.
Na druhý deň, posledný deň Džom na tomto svete, sa pripojím k tichému zástupu. Tak ako ostatní, odpustím jej všetky hriechy a odrieknem krátku budhistickú modlitbu. Napokon jej podám papierový kvet zo santalového dreva, ktorý uvoľňuje od zlých duchov a utrpenia. A že nás je mnoho, onedlho je Džom takmer voľná. Starý mních ju ešte pokropí kokosovou šťavou, zatisne späť do kaplnky a zapáli pod rakvou oheň. Džom po siedmych dňoch od svojej smrti konečne opúšťa telo a tento svet.
