Tri kilometre od mesta sa modlia k domácim zvieratám a bôžikom, ktorých mená ani vzhľad sa neodvážim zopakovať. Míňam posledné rozpadnuté domy, prejdem okolo muža, ktorý je až po korienky vlasov pokrytý tetovaním, takže splýva s neďalekým obrovským stromom. Vyrážam cez ryžové polia, do hôr.
Cez deň vyliezam z tenkých drevených stien hotela do dusivej horúčavy: na ulici vládne zhon, zápchy a pouličné stánky s jedlom. Vlečiem sa popri riečnych kanáloch, ukrývam sa pred trúbením drožiek, prechádzam temnými uličkami až do indickej a čínskej štvrte.
Neskoro v noci podnikám druhý pokus. Vonku vládne rovnaký ruch a mätiež tiel, k večerajúcim bangkokčanom sa len pridali potkany a šváby. Vládne tu neopísateľná harmónia chaosu farieb, zvukov a vôní.
Bangkok: mesto, ktoré nikdy nespí.
