Florida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.
Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, “hostel” vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.
Trávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.
Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.
Prechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.
Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.
Cesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.
Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.
Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.
Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.
Na mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.
V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.
Večer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu “priateľstva” prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado
