Je ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.
Puerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.
Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.
Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.
My vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.
Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.
Na celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.
Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.
Zhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.
Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.
Náš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.
V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.
Fotogaléria Čile
Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život. Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista. Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.
31 Fotografie
Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne. Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.
19 Fotografie
