Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.
Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme
Tak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.
Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, “Niet dymu bez ohňa” a názov zmenil na Ohňovú zem.
Čo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom “Ohňová zem” sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.
Kočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.
Cestovanie na koniec sveta
Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.
Autobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.
Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny
Nikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.
Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.
V miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.
Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.
V hľadaní postele a teplej vody
Na druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.
V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.
Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.
Argentína na konci sveta
V každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.
Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.
Čo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.
Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.
Patagónia v horách a na palube
V Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.
Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.
Tulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.
Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.
Kanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.
Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.
Národný park Tierra del Fuego
Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.
Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!
Dnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.
Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.
Na druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.
Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.
25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia
Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia
Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná
