8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.
Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.
Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.
Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.
Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.
Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.
Viete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.
Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký “nadržaný” na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.
Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať “len zo slušnosti”; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…
Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.
V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.
Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.
Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.
O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.
Posledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.
Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: “nie že to stratíš!” Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.
Za oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. “Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?” Nechceme! “Ale ryžu bez kuraťa?” Áno. “A kura?” Kura nechceme. “A ryžu chcete?” Chceme. “Ale bez kuraťa?” atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado